A potom čo?
Čo by sme na začiatku 90. rokov boli dali za to, keby sme u nás mali prosperujúce pobočky svetových automobiliek! A vidíte, napokon ich máme. Zostáva už len drobnosť. Ako predísť tomu, aby sme si náhodou v budúcnosti nehovorili: čo by sme len dali za to, keby automobilový priemysel nebol jediným odvetvím, s ktorým stojí a padá prakticky celé naše hospodárstvo?
Obdobiu medzi týmito dvoma možnými povzdychmi sa hovorí vývoj. Zle sa vodí tomu, kto ho nedokáže predvídať a tým aj meniť. Ešte horšie tomu, kto sa naň nepripravuje ani len teoreticky.
Keby sme boli automobilovou veľmocou už vtedy, na začiatku nášho pachtenia sa za prosperitou, celá jedna dekáda azda nemusela byť pre nás až tak beznádejne stratená. Pochopiteľne, čisto hypoteticky. K titulu automobilová veľmoc sme sa predsa dopracovali napríklad aj vďaka nášmu členstvu v Európskej únii. Slovensko 90. rokov bolo eldorádom pre celkom iný typ podnikania, než aké predstavujú zavedené svetové značky. I keď taký Volkswagen mal u nás pobočku už vtedy, jej produkcia sa s dnešnou sotva môže porovnávať.
Odpoveď na otázku, či je naša jednostranná orientácia na veľké automobilky výhodná, sa dnes zdá byť jednoduchá. Na jednej strane aj vďaka nim zostávame extrémne otvorenou a zraniteľnou ekonomikou. Na druhej strane však máme dnes aspoň jedno odvetvie, ktoré ťahá náš hrubý domáci produkt, viaže na seba veľké investície do infraštruktúry a patrí medzi významných zamestnávateľov. To všetko sú plusy aj v čase prosperity, no v čase krízy to môžu byť doslova rozdiely medzi ekonomickým životom a smrťou.
Nejde o to, či sú automobilky pre nás výhodné. Otázkou je, dokedy to tak bude a čo bude potom, keď to tak prestane byť. Máme plán B? Alebo, máme vôbec na nejaký plán B?
Keď sa tie automobilky raz rozhodnú vo väčšom expandovať na východ od nás, zabijú niekoľko múch jednou ranou. Je nepochybné, že bežná pracovná sila na Ukrajine je ešte lacnejšia ako u nás. Nepochybné je tiež to, že vyše štyridsaťmiliónový ukrajinský trh je schopný autá nielen vyrábať, ale aj v nezanedbateľných množstvách kupovať. A na Ukrajine sú si toho dobre vedomí: dovozné prirážky na importované autá by si nemohli dovoliť, keby boli členmi EÚ. Lenže práve veľkosť ich trhu, spojená s klesajúcim predajom áut na Západe, ich robí zaujímavými aj bez členstva v únii. Ak na to príde, nijaká slovenská vláda ich nezastaví. Expandovať či sťahovať sa nebudú „slovenské“ automobilky, ale nemecké, francúzske, kórejské. A čerstvý príklad s americkými oceliarmi U.S. Steel bol len malou pripomienkou toho, že biznis v boji o sebazáchovu nebýva ani sentimentálny, ani „politicky korektný“.
Úvahy o tom, ako potrebujeme investovať do výrob s pridanou hodnotou či do sofistikovaných služieb, sú fajn a žiaduce. Jedného dňa však možno budeme musieť opäť riešiť aj „obyčajnú“ výrobu a „obyčajné“ služby. A potom čo?