Vízia
Školstvo zo svojej podstaty by malo patriť medzi priority každej vlády. Obligátne reči, zaznievajúce z úst všetkých doterajších ministrov školstva, však majú jednu zásadnú chybu - medzi oficiálnymi proklamáciami a realitou je hlboká priepasť, ktorú sa doteraz nepodarilo preklenúť ani jednému z nich.
Vyjadriť „vážne znepokojenie nad stavom školstva na Slovensku“ tak prináleží skôr učiteľom a rodičom detí než poslancom, ktorí sa o to pokúšali na decembrovej schôdzi parlamentu (napokon ako politici nesú za kritický stav rezortu sami zodpovednosť). Pozitívom je, že ministra Čaploviča zaviazali, aby jeho rezort vypracoval správu o stave školstva a jeho ďalšom rozvoji. A ten si dal poriadne načas. Na veci, ktoré má mať každý minister pripravené „v šuplíku“ už pri nástupe do funkcie, museli čakať viac ako tri a pol mesiaca.
Odhliadnuc od skutočnosti, že správa neprešla medzirezortným pripomienkovým konaním ani vládou a v parlamente sa k nej prakticky nik nedostal, takže zatiaľ je to len akási súkromná iniciatíva pána ministra, štúdia prináša viacero zaujímavých návrhov.
Napríklad návrh na každoročné zvyšovanie finančných prostriedkov pre regionálne školstvo o 0,2 % HDP, resp. 0,1 % HDP pre vysoké školstvo musí znieť ušiam toľko skúšaných pedagógov ako anjelská hudba.
Lenže tak ako má každý minister školstva svoju víziu, tak i každý „financmajster“ má svoj rozpočet. Úlohou dobrého ministra školstva je čo najviac zo svojich predstáv presadiť a netváriť sa ako ten, kto je vo vláde len do počtu.