Vláda po roku
Takto pred rokom bolo jasné jedno: Smer Roberta Fica dosiahol vo voľbách také triumfálne víťazstvo, že na to, aby bola jeho vláda v ďalších voľbách porazená, bude sa najskôr musieť poraziť sama. Zmenilo sa na tomto konštatovaní niečo po roku?
Jedno je jasné aj dnes. Opozícia zostáva plne zaneprázdnená procesom vlastnej deštrukcie. Zavedené strany sú v útlme a to, čo sa derie v nich, ale i mimo nich na povrch, sú zatiaľ skôr zúfalé pokusy zaujať publikum než reálne alternatívy. Reálne alternatívy nielen k vláde Smeru, ale aj k „starým“ pravicovým stranám, dodajme.
Suma sumárum, vláda nemá ani po roku dôvod brať dianie v opozícii vážne. V praxi to znamená, že Smer by si dnes mohol dovoliť prakticky čokoľvek bez toho, aby sa musel obávať vážnejších následkov na voličské preferencie. Fakt, že si pri vládnutí nedovoľuje zasa úplne hocičo, mu treba pripísať k dobru. Pravdaže, bavíme sa tu o „hocičom“ nad rámec „bežnej“ arogancie väčšiny, akú poznáme v podaní každej našej vlády.
Určite k dobru sa dá vláde pripísať zahraničná politika. Je jasná, čitateľná a európska, navyše s realistickým pohľadom na naše možnosti. Dnešná oficiálna Bratislava môže robiť na európskych javiskách chyby, ale aspoň sú to chyby, nie srdnaté výkriky piadimužíkov, pri ktorých sa veľkí hráči cudne odvracajú, aby nebolo vidieť ich útrpné úsmevy.
Na hospodársku krízu možno pozerať dvoma spôsobmi. Na jednej strane kríza znemožňuje Smeru robiť vlastnú ekonomickú politiku. Väčšina vecí, ktoré azda chcel na Slovensku zmeniť, sa nemení, pretože na to nie je vhodná doba ani kapacity.
Z druhého pohľadu môže byť kríza pre Smer požehnaním – práve preto, lebo všetko sa podriaďuje konsolidácii, a tak si vláda nemusí robiť starosti s vlastným programom. Ktorý z týchto pohľadov je bližší pravde, ukáže až budúcnosť. V každom prípade vláda neutečie pred nevyhnutnosťou riešiť rozpadávajúci sa verejný sektor, najmä školstvo a zdravotníctvo. Až vtedy pôjde do tuhého.
Činovníkom Smeru by dozaista nezaškodilo občas absolvovať školenie o tom, čo to vlastne znamená „sociálny“ a „demokratický“. Hádam by začali trochu inak uvažovať o vylúčených skupinách a vari by sa vyvarovali aj hlúpych prejavov. Šéf strany by si mal zasa uvedomiť, že nie všetky skupiny voličov stoja za to, aby ich za každú cenu oslovoval niekto, kto si chce hovoriť „sociálny demokrat“.
Robert Fico sa ani po roku vládnutia nemusí obzerať, či mu z opozície náhodou nehrozí nejaká silná alternatíva. Lenže človek, ktorý nepatrí k straníckym táborom a ktorý sa zaujíma o to, v akom štáte žije, sa alternatívami zaoberať musí. A pravda je jednoducho taká, že nech už je druhá Ficova vláda, aká je, momentálnou alternatívou k nej je čistá katastrofa. Fakt, že to samozrejme vôbec nemusí byť jeho zásluha, je tu podružný.