Nič len realita
Musí sa uznať, že v túto nedeľu sa lídrovi SDKÚ Pavlovi Frešovi takmer podarilo rozohrať veci tak, že sme na televíznej obrazovke nevideli debatovať premiéra a predsedu jednej z opozičných strán, ale akéhosi „nepraktu“, ktorý pred vstupom do politiky nikoho nikdy nezamestnával, a skúseného živnostníka, ktorý viedol firmu a rozumie aj číslam.
Treba uznať aj to, že sa Robert Fico nedal vykrútiť Frešovým blahosklonným mentorstvom a domnienkou, že ako právnik „nebude na tom s matematikou asi najlepšie“ a má ťažkosti s percentami, čo je látka, ktorá sa berie v siedmej triede základnej školy. A že veľkoryso nechal predsedu SDKÚ kázať, že „ekonómia, to je reálna veda, to nie je právo“ a oslňovať tým všetkých, ktorí nič netušia o finančnej kríze a zrútení trhov s virtuálnymi produktmi zvanými finančné deriváty. A strpel aj rady, aby si „nechal vysvetliť veci“ odborníkmi z ministerstva financií, ako aj Frešovo patetické zaprisahávanie, aby sme „aspoň nad číslami hovorili pravdu“.
Kiež by mal Frešo pravdu a čísla a modely vypúšťané rezortom financií boli elixírom pravdovravnosti. Pri čítaní Národného programu reforiem sa to tak miestami nejaví. Zdá sa, že najprv prichádzajú myšlienky a potom sa hľadajú modely a čísla, ktoré im dajú reálnu existenciu.
Pozrime na kvalitu života. Hlásia sa k nej všetky vlády. No ako ju dosiahnuť? Ekonómovia vedia. Vo vládnych dokumentoch od roku 2011 sa naznačuje, že ide o akúsi makroekonomickú striešku, ktorá súvisí najmä s reformami podnikateľského prostredia, modernizáciou verejnej správy, vedou, výskumom, inováciou a pod.
Takéto chápanie poskytuje politikom skvostné ospravedlnenie, že nech robia, čo robia, na všetko sa dá nalepiť štítok „kvalita života“. V tomto roku tú striešku aj názorne zobrazili, a tak tí, čo by chceli oproti tomuto modelu vytiahnuť úctyhodnú a košatú výskumnú tradíciu, ktorá kvalitu života spája s podmienkami pre plnohodnotný a bezpečný život ľudí, už ťahajú za kratší koniec.
Ekonómovia vždy vedeli to, čo sa nám sociológom veľmi nedarí: šikovne zjednodušovať svet a mnohých presvedčiť, že ich schémy sú pravdivou skutočnosťou. Ktorá iná disciplína to dokáže? Ktorá ponúkne elegantný argument, že sociálny zmier, ba ani príjmová situácia obyvateľstva nie sú u nás problém, lebo máme – podľa jedného indikátora – nízke príjmové nerovnosti?
Ak si politici sami neobjednali ukazovatele, ktoré im prinesú pokojný spánok, potom by ich také optimistické tvrdenie, ktoré visí na jednom čísle, malo vyrušovať. Možno by sa odborníkov z Kažimírovho ministerstva mali spýtať, či sa náhodou neopierajú o indikátor, ktorý pred časom spochybnil sám Paul Krugman, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu. Ukázal, že tento indikátor je príliš hrubý a rast príjmových nerovností je v posledných dekádach zreteľný len, keď skúmame príjmy najbohatšieho percenta.
Nuž ktovie ako je to s odborníkmi z ministerstva financií. Premiér by v tomto asi mal poslúchnuť Freša a spýtať sa ich, či sa o sociálnom zmieri na Slovensku nedá načrtnúť aj celkom iný obraz.