Všetko alebo nič?
Georgeovi Sorosovi jedno nemožno uprieť – odvahu. Ísť do Frankfurtu nad Mohanom a obhajovať zavedenie eurobondov, to by už prekonal iba prednáškou v Londýne o potrebe špekulácií s menou...
Lenže bývalý finančník a investor, ktorý sa dnes vidí radšej ako filantrop a intelektuál, toho povedal ešte omnoho viac. A opäť rozvíril stojaté vody „diskusie o budúcnosti Európy“. Mimochodom, z tohto sa už stáva zaužívané slovné spojenie, takmer floskula: V Afrike „prebehol ďalší prevrat“. Juhovýchodnú Áziu „postihla prírodná katastrofa“. Európa „diskutuje o budúcnosti“.
Nosnou ideou Sorosovej prednášky na univerzite vo Frankfurte bolo, že Nemecko má konečne akceptovať zodpovednosť za budúcnosť európskeho projektu. Kríza urobila z Berlína lídra starého kontinentu. No politika, ktorú presadzuje, krízu nerieši.
Situáciu v Európe porovnal s globálnou bankovou krízou v osemdesiatych rokoch. Mnoho takzvaných rozvojových štátov sa vtedy dostalo do situácie, že nedokázalo ďalej splácať dlhy. Medzinárodný menový fond, s podporou ostatných hlavných veriteľov, prišiel s riešením, ktoré zachránilo svetový bankový systém: dlžnícke krajiny dostali len toľko peňazí, aby sa zabránilo ich okamžitému krachu.
Za to však museli akceptovať politiku, ktorá im spôsobila dlhodobé hospodárske problémy – chronicky nízky ekonomický rast, vysokú nezamestnanosť, sociálnu degradáciu. Podobné boli aj vysvetlenia krízy. „Vinu“ pripisovali periférii (čím sa vtedy myslel tzv. rozvojový svet) a na jej plecia preniesli veritelia bremeno riešenia.
Aplikácia takýchto receptov v eurozóne však podkopáva demokratickú legitimitu integrácie. Takáto snaha o udržanie menovej únie začína byť problémom pre prežitie EÚ ako takej. Riešením je, podľa Sorosa, myšlienka zásadne odmietaná nemeckou vládou: zaviesť eurobondy, resp. mutualizácia dlhov. Spoločná emisia dlhu by mala znížiť bremeno pre periférne krajiny, a tie získajú priestor na podporu hospodárskeho rastu.
Berlínu sa náklady na refinancovanie dlhu oproti súčasnosti mierne zvýšia, náhradou však bude pozitívny vplyv oživenia ekonomiky na periférii. Stabilizácia vytvorí lepšie podmienky na riešenie dlhodobých štrukturálnych nerovnováh.
Je zrejmé, že súčasná nemecká vláda v tejto otázke neustúpi ani o krok. Všetko, čo potrebuje, je vyčkať do septembra a dúfať, že vydrží relatívny pokoj, za ktorý vďačí Európskej centrálnej banke, a to, že sa politická kríza v Taliansku nevymkne spod kontroly. Lenže čo potom? Ochota nemeckej opozície hovoriť o alternatívne k Európe Angely Merkelovej je znepokojujúco nízka. Optimista to hádam pripisuje predvolebnej taktike, vyhýbaniu sa témam, kde nemôžu vo verejnosti skórovať. Realistickejšie sa však zdá, že ani výmena pri vládnom kormidle neprinesie korekciu kurzu.
Podľa Sorosa má Berlín akceptovať zodpovednosť za budúcnosť menovej únie vrátane spoločných dlhov, alebo z nej odísť. Ak by euro dokázalo prežiť bez Nemecka, obe alternatívy sú lepšie ako dnešné predlžovanie krízy. To „ak“ je však sakramentsky neisté.