Trápenie s lídrom
Pokiaľ ide o vývoj v SaS, jedna vec je istá.
Do budúceho utorka ju opustí skupina verejnosti prijateľnejších predstaviteľov a s nimi aj ďalšie desiatky radových aktivistov. Pre stranu, ktorá má iba zhruba 250 členov, to bude pohroma. U nás nič nové, keď samoľúby líder nevie po sérii zásadných chýb a porážke v parlamentných voľbách vyvodiť voči sebe zodpovednosť, ale sa zubami-nechtami drží svojej funkcie.
Nechajme bokom politickú kultúru Richarda Sulíka na poste predsedu Národnej rady, jeho podiel na páde Radičovej pravicovej vlády a medzinárodnej hanbe, ktoré si Slovensko jeho vinou vyslúžilo. Pravda, vtedy ho jeho terajší najostrejší vnútrostranícki kritici bezvýhradne podporovali. Sulíkovi stačili posledné dva-tri týždne, aby dokázal, že ako politický egocentrik nemá na to, aby v tíme viedol stranu. Hoci už len opozičnú, výrazne oslabenú a viac-menej virtuálnu.
Jeho oponenti na marcovom sneme, kde ho delegáti tesnou väčšinou hlasov potvrdili na poste predsedu, dobre vedeli, prečo chcú počuť z jeho úst sľub, že nebude na nich vŕšiť svoju zlosť a urazenosť, že sa vôbec aj ktosi iný odvážil kandidovať. Prekukli ho. Zakladateľ SaS, presvedčený o svojej neomylnosti, rozbehol čistky.
Svojím „úprimným záujmom o scelenie strany“ za niekoľko dní razantne urýchlil jej štiepenie a autoritársky začal robiť jej politiku sám. Pritom musí ešte aj svojim bývalým koaličným kolegom, s ktorými by rád opäť spolupracoval, vysvetľovať, prečo aj ich označuje za nepriateľov.
Aj to dokazuje, že SaS nebola nikdy skutočnou liberálnou stranou.