Achillova päta
Najväčším problémom ministerstva školstva zostali podľa všetkého lietajúci profesori. Podľa toho, čo o nich tvrdia zodpovední pracovníci ministerstva, sú vo všeobecnosti nedisciplinovaní ako hydina, vôbec neučia a nepracujú podľa spravodlivých predstáv ministerstva. To je v tomto smere mimoriadne náročné.
Už dlhšie sa ich však márne pokúša priviesť k určitej stabilite, takpovediac k usadlému spôsobu života. Pritom mu k spokojnosti úplne stačí, aby sa profesori zriekli nejakých tých príjmov a potom by sa hravo mohli zriecť aj kočovníckeho spôsobu života. Ak to svojho času bez väčších problémov dokázali naši Rómovia, prečo by to nedokázali dnes naši vysokoškolskí profesori? A rovnako ako vie ministerstvo vyriešiť všetky problémy Rómov v školách, učiteľov v školách, rodičov v školách, žiakov v školách, kvetov v školách, nálepiek v školách, štadiónov v školách, hravo teraz rieši aj problémy profesorov. Vždy to vyjde narovnako. Ale je to nesporne politicky vďačná téma.
Veď vysvetľovať ľudu, že profesori sú hlúpi, neschopní a leniví už dávno netreba. Ani to, že na Západe sú onakvejší profesori a že „verabohu takých by nám teraz veru bolo viacej načim“. Lebo za profesormi na Západe stoja západné ministerstvá, a teda to, čo je tam dnes z ich profesorov, nesporne dosiahli práve vďaka nim.
Ako veľmi sa im podobáme! Azda je také ťažké predstaviť si to? Napríklad Martin Fronc – minister školstva vo Francúzsku, Eugen Jurzyca v Rakúsku, Ján Mikolaj v USA, Dušan Čaplovič vo Veľkej Británii? Čo si však o tých našich profesoroch myslieť?
Vzdelané to je, školované, otitulované a hľa – namiesto poriadnej práce to ide učiť! Ledačine sa venovať! S mladými sa bavkať, veci nepotrebné pre život im vykladať, nezamestnaných po hrstiach plodiť!
Či už niekto niekedy videl, aby vysokoškolský profesor vychoval šikovného murára alebo hrobára? Získal od neho nejaký pekár niekedy niečo do života? V povolaniach potrebných pre život veru nijakého profesora nikdy nenájdete! Mohol by robiť moderátorku? Odpoveď na všetky tieto otázky je zakaždým viac ako jasná.
Predsa som sa však vybral za sympatizantom školských reforiem, aby som sa ho spýtal na tú poslednú: „Myslíte si, že školstvo sa pri tomto spôsobe riadenia nestane takpovediac Achillovou pätou vládneho Smeru?“
Otázka ho vôbec neprekvapila: „Ja viem! Ten Achilles – to taký ten váš Hektor, čo?“ Jeho prirodzený rozhľad naše rozhovory vždy obohacoval.
„Achilles bol iný!“ podotkol som neprezieravo. Odborník ako on má vždy vrch: „A čo? Aký iný bol? Však azda tiež zakapal? Paskuda!“ „Nuž, áno!“ potvrdzoval som literárny fakt. „A čo mal s pätou? Bolela ho?“ prenikal úporne do problému. „Nuž, to sa iba tak hovorí – Achillova päta – akože: zraniteľné miesto.“ „No a čo to má so Smerom?“ svojpomocne sa stále driapal von z tučnej metafory. „Nuž, školstvo! Pripravili ste program jeho zlepšenia. Je to také zraniteľné miesto, či nie?“ „Ale akože zraniteľné?“ rozčúlil sa. „Veď program nášho ministra nemá ani hlavu, ani pätu!“
Najčítanejšie
-
-
-
Diletanti nasadili ploštice. Iné asi nevedia. Fico s Dankom by sa mali zamyslieť
Komentáre | | pred 1 týždňom | 47 -
-
-
-
-
-
-