Pohodlná hmla
Podľa oficiálnych údajov, ktoré o sebe a o svojich darcoch poskytujú naše politické strany, sa súkromné firmy na Slovensku do sponzorovania politickej scény veľmi nehrnú.
Pochopiteľne. Znamená to teda, že sa u nás podarilo oddeliť sféru komerčnú od sféry verejnej? Pochopiteľne, že nie.
Je celkom pochopiteľné, že na listinách sponzorov politických strán sa u nás firmy vyskytujú len sporadicky. Súčasťou nášho prostredia, našej politickej kultúry, je predsa oddávna atmosféra podozrievania. Firma, ktorá verejne obdaruje nejakú stranu, sa v očiach verejnosti, politikov alebo ostatných firiem môže stať „straníckou firmou“.
Ak sa bude uchádzať o nejakú verejnú zákazku v čase, keď je tá „jej“ strana vo vláde, vystavuje sa podozreniu, že ide o korupciu. Ak sa bude uchádzať o takú zákazku v čase, keď „jej“ strana je v opozícii a vládnu „tí druhí“, potom je zasa pravdepodobné, že sa bude uchádzať márne.
Potiaľto by bolo ešte teoreticky všetko v poriadku. Mohlo by sa totiž zdať, že naše prostredie je také citlivé na prepojenie veľkého biznisu a politiky, že tí, čo túto hranicu prekročia, musia rátať so spoločenskými sankciami. Znamenalo by to tiež, že systém financovania politickej scény z verejných zdrojov celkom dobre funguje. Všetci však vieme, že pravda je iná.
Ak je oficiálne priznaný darca takto ostrakizovaný, je to skôr preto, lebo vo veľkom biznise sú u nás takmer všetci „na niečej strane“. Česť výnimkám. Partokracia sa nekončí na hraniciach štátnych podnikov minimálne od čias, keď začali na Slovensko v 90. rokoch chodiť zahraničné firmy s obligátnymi tajnými fondmi určenými na úplatky pre slovenských politikov.
Samozrejme, medzitým prebiehala privatizácia a veľkovýroba slovenských veľkopodnikateľov, ktorí možno na rozdiel od tých zahraničných firiem korupciu nechápali ako nepríjemný kolorit nášho prostredia, ale ako prirodzenú súčasť akéhokoľvek čo len trochu serióznejšieho „biznisplánu“.
Výsledok? Poznáme ho všetci. Každý je „niečí človek“ a všetci to o sebe navzájom vedia. Ministrami sa stávajú osobní kamaráti topmanažérov a azda ani neexistuje verejná zákazka, pri ktorej by nehrozila nejaká tá „malá domov“. Na papieri je však vždy (no dobre, väčšinou) všetko v najlepšom poriadku: darcovia sú zverejnení a tí, čo zverejnení nie sú, predsa nemôžu byť darcami.
Takýto stav nášmu prostrediu plne vyhovuje. My síce oficiálne nemôžeme vedieť, ako sa veci majú, to nám však poskytuje nekonečný priestor na úvahy, podozrenia, obvinenia. A politici, ktorí majú ku skutočným informáciám najbližšie z nás všetkých, túto celonárodnú paranoju ochotne podporujú. Nečudo, ona totiž vytvára hmlu, v ktorej sa slovenskej politike – tej ozajstnej, nie tej, ktorá je určená televíznym divákom – výnimočne dobre darí.