Pod stolom
Správu o stave školstva vláda pred týždňom posunula na širšiu verejnú diskusiu. Podľa ministra školstva nemáme lamentovať, že rozbor situácie a „súbor opatrení na podporu ďalšieho rozvoja“ je zatiaľ bez konkrétnych finančných či personálnych záväzkov. Je to vraj otvorený dokument a o konkrétnych záväzkoch sa vraj rozhodne až po vyhodnotení diskusie.
Vyhodnocovanie tejto diskusie však bude peklo. Správa pokrýva všetky stupne vzdelávania a tiež predškolskú výchovu. Pomenovala množstvo problémov a navrhla toľko opatrení, že sa z nich sotva dá urobiť rozumná hierarchia. Najmä, keď asistuje rozpočtová disciplína a časová tieseň. Keby bola aspoň záruka, že každý problém bude predstavený rovnako pozorne. Určite bude počuť výrazné argumenty rektorskej konferencie a akademikov, riaditeľov výberových škôl a rodičov nadaných žiakov. No bude počuť aj obhajobu opatrení, ktoré majú podporiť spravodlivejší prístup k vzdelaniu u detí pochádzajúcich zo znevýhodneného prostredia, teda pre deti z chudobných rodín?
Správa o stave školstva je skrátka priveľká diskusná porcia a je možné, že časť jej veľmi horkých kúskov sa prepadne pod stôl. Zvlášť, ak sú to tie kúsky, od ktorých všetci odťahujú ruky a žiadna inštitúcia nechce za ne prevziať zodpovednosť. Veď kto by sa chcel prihlásiť k zodpovednosti za to, ako správa uvádza, že podiel žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia rastie a chudobné deti dnes tvoria 14 % všetkých žiakov základných škôl a špeciálnych základných škôl? Alebo za to, že s chudobou klesá školská úspešnosť detí? Podľa správy v roku 2009 v nižšom ako deviatom ročníku základnej školy skončila vzdelávanie viac ako tretina chudobných žiakov a každý desiaty sa nedostal ani do siedmeho ročníka.
Podľa správy je tento alarmujúci fakt najmä dôsledkom záškoláctva, ktoré sa u chudobných žiakov vyskytuje desaťkrát častejšie ako u ostatných žiakov. Nuž, záškoláctvo je jedným z problémov, ku ktorým sa honorability diskutujúce o stave nášho školstva otočia zrejme chrbtom. Je to problém, ktorý živí aj zlá spolupráca úradov práce, škôl a obcí a v diskusii, ktorá nemá pravidlá, sa k nemu nik dobrovoľne neprihlási.
Verme aspoň, že pod stôl padne zo sebazáchovných dôvodov, nie z ľahostajnosti či zlej vôle. Obce a úrady sa budú možno pritom odvolávať na dva a polpercentný príplatok, ktorý od minulého roku dostávajú učitelia, ak majú v triede individuálne integrovaných žiakov. Ale mali by vedieť, že ho dostávajú len vtedy, ak takí žiaci tvoria tretinu triedy a v triede nesmie byť asistent učiteľa. Takýto príplatok je skôr výsmechom ako ocenením extrémne náročnej práce v takejto triede.
Horlenie za viac žiakov v triede, ktoré sa už predkladá ako spásonosný recept, je slušne povedané, oslepené OECD grafmi a neschopné vnímať záťaž, ktorú znamená výučba detí s ostro rozdielnym domácim zázemím. Je to horlenie za definitívne pochovanie individuálneho prístupu. Jeho nedostatok vyženie z preplnených tried nadané aj slabšie deti. Ak integrované vzdelávanie bude zdrojom utrpenia pre všetkých, segregácia bude pokračovať napriek všemožným sofistikovaným monitorovacím programom, ktoré správa tiež uvádza medzi cieľmi.