Adresne áno, ale prečo?
Túžba prekopať systém štátnych dávok sa vracia ako bumerang azda s každou politickou garnitúrou.
Pre jedno politické zoskupenie je motívom zoštíhlenie údajne nafúknutého sociálneho systému u nás, pre iných zasa snaha o jeho väčšiu adresnosť. Momentálne je v hre ešte ďalší motív – šetrenie. Spoločné majú jedno: keď príde na peniaze, idú vzletné reči politikov o spoločenských stratégiách väčšinou bokom.
Nejde o to, že by sa štátne dávky, o ktorých je reč, azda zišli všetkým rovnako. Pravdaže nezišli. Predstava, že príspevok pri narodení dieťaťa alebo rodičovský príspevok niečo finančne podstatné znamená v naozaj bohatej rodine, je absurdná. Len je osožné povedať si, prečo tie príspevky vlastne existujú.
Detské prídavky existujú preto, lebo štát o sebe ústami politikov tvrdí, že chce podporovať pôrodnosť. Platilo to rovnako v časoch „reálneho socializmu“ a baby boomu 70. rokov minulého storočia, ako aj dnes, keď politici striedavo rečnia o „prorodinnej politike“ a striedavo nás strašia chmúrnymi vyhliadkami na budúcnosť, v ktorej vraj bude viac poberateľov dôchodku ako prispievateľov do sociálneho systému.
Príspevok pri narodení dieťaťa má skrátka ukazovať, že „štát“ je rád, keď sa mu rodia deti. Rodičovské dávky sú predĺženou formou toho istého: bežná rodina, v ktorej sa narodí dieťa, má pred sebou obdobie istého poklesu životného štandardu. Prinajmenšom preto, lebo vo väčšine prípadov to znamená, že rodina na istý čas prichádza o príjem rodiča, ktorý sa o dieťa doma stará.
Tak ako štát v prípade dávky pri narodení dieťaťa prispeje rodičom aspoň symbolicky na výbavičku, v prípade rodičovských dávok, prídavkov, daňového bonusu a podobne štát rodičom aspoň symbolicky zmierňuje spomínaný pokles životnej úrovne.
Nejde však iba o peniaze, ktorých, koniec koncov, v tých dávkach nikdy nebolo a nebude toľko, aby niekoho naozaj „vytrhli“. Ide najmä o gesto. Celoplošné dávky majú pôsobiť ako dôkaz toho, že politici to so svojou „prorodinnou“ rétorikou myslia aspoň spolovice vážne. Práve preto sú celoplošné: nárok na ne má vznikať rodením detí, čo sa týka chudobných aj boháčov.
Dobre teda, dnes treba šetriť verejné peniaze a šetriť nimi na dávkach pre takých ľudí, ktorým finančne chýbať nebudú, sa zdá byť ešte jedným z prijateľných spôsobov. Je tu však večná otázka: ktorí ľudia to presne majú byť?
Ak by to boli naozaj boháči, potom úspory budú minimálne. No ak by mali byť výsledkom podstatné úspory, do kolónky „boháči“ by sa museli dostať tisíce ľudí, ktorí nežijú z dividend ani z prenajímania realít, ale z práce. Ak by sa mala reforma systému štátnych dávok dotknúť práve ich, paškvil, ktorý by vznikol, by už s nejakou „prorodinnou“ politikou nemal spoločné absolútne nič.
Adresnosť systému áno, len sa pritom nesmie zabúdať, prečo ten systém vlastne existuje.