Novodobé otroctvo
Aj keď slovenské domácnosti patria v rámci EÚ medzi najmenej zadlžené, ich zadlženosť prudko rastie, pričom najväčšiu časť pôžičiek predstavujú úvery na bývanie. „Sekeru“ síce (zatiaľ ešte) nemáme takú veľkú ako obyvatelia starých členských krajín únie, no vzhľadom na nízke príjmy tvoria náklady na splácanie úverov významnú časť našich výdavkov.
Priemerne majú Slováci na účte v bankách uložených približne 14 500 eur. To je však štatistika, a nie každý patrí medzi týchto „šťastlivcov“. A práve tí, ktorí sa vo finančníckej hantírke označujú ako „nebonitní klienti“ majú problém získať vôbec nejakú pôžičku. V prípade, že peniaze naliehavo potrebujú, hľadajú pomoc v nebankových subjektoch.
A tie dajú ochotne úver takmer každému, lebo vedia, že o svoje peniaze sa nemusia báť, a tak ani neskúmajú, či ide o študenta, mamičku na materskej, alebo invalidného dôchodcu. Často sa stáva, že klienti, aby mohli splatiť jeden úver, si zoberú ďalší a neskôr ďalší a takto sa s nimi postupne roztočí úverová špirála, na konci ktorej čaká exekútor.
Užerníctvo v rómskych osadách je vo všeobecnosti považované za niečo nemorálne a v očiach verejnosti si vyslúžilo odsúdenie. Obraz nechutného úžerníka Gobsecka z novely Honoré de Balzaca vyvoláva u čitateľa tiež negatívne emócie. No nebankové subjekty, ktoré od svojich klientov pýtajú 50-, 90– i 300-percentný úrok, u nás podnikajú legálne a najmä bez zásadnej regulácie. Niekde sa asi stala chyba…
Aj keď sa táto téma z času na čas dostane na pretras, k žiadnej zásadnej úprave doteraz nedošlo. Človek nemusí byť ani priaznivcom konšpiračných teórií, aby ho prepadli pochybnosti, či náhodou daný stav nie je v záujme niektorých politikov, resp. ľudí, ktorí na nich majú vplyv.
Úžera je definovaná ako zločin, pri ktorom človek nachádzajúci sa v hmotnej núdzi, či už z nedostatku skúseností, alebo rozumu, pristúpi na nevýhodnú pôžičku. Slovenská legislatíva síce tento pojem pozná, lenže doteraz v ňom chýba presná definícia, stanovujúca hranicu, pri ktorej ešte možno hovoriť o „bežnom spotrebiteľskom úvere“ a kde sa už začína úžera.
Bohužiaľ, zdá sa, že táto situácia sa po novelizácii Občianskeho zákonníka zmení len čiastočne. Zákon síce stanoví maximálny úrok, ale čo z toho, keď nebankovky budú môcť špekulovať s inými poplatkami, čo v konečnom dôsledku môže úvery predražiť. Bez jasne stanoveného úrokového stropu je to teda len polovičaté riešenie.
Keďže súčasná legislatíva len veľmi slabo chráni dlžníkov a, naopak, nahráva veriteľom, malo by byť v záujme štátu, aby prijatá novela bola čo najkomplexnejšia, lebo nebankovky spolu s exekútormi majú vo svojich rukách obrovský nástroj, ako zo slobodných ľudí vyrábať „novodobých otrokov“. Vykúpiť sa potom z tohto otroctva je nesmierne drahé.