Už len voľný pád
Sloboda a Solidarita sa dusí vo vlastnej šťave.
Ostatní nemusia do kotla prikladať, saskári si vystačia sami. Darmo si Richard Sulík pochvaľuje, ako dobre, že kollárovci odišli, lebo sa „pohneme z miesta, konflikt už ustal“. Problémy budú pokračovať, ani zvyšných 210 členov virtuálnej strany nie je istých.
Aj budúcnosť torza parlamentného klubu ostáva vo hviezdach. Rokovací poriadok Národnej rady hovorí o podmienke vzniku klubu – najmenej osem poslancov. A keď ju prestanú spĺňať, čo bude s nimi? V zákone sa to neuvádza, no logika napovedá. Akú efektivitu práce môže vykazovať šesťčlenný tím, keď nedokáže zabezpečiť účasť svojich zástupcov ani v tých najdôležitejších výboroch? Ako budú šiesti oponovať celej škále tém, o ktorých sa rokuje na pléne?
Precedens existuje. V roku 2001 SNS v podobnej situácii prišla o klub na základe rozhodnutia ústavnoprávneho výboru. Vtedy sa nik nad tým nepozastavil. Argumentovať tým, že pred dvoma rokmi Sulík klub národniarov po odchode Anny Malíkovej zachoval, nie je kóšer. Jednak tam išlo o biznis so zlučovaním verejnoprávnej televízie a rozhlasu a jednak predseda parlamentu nemá čo kluby vytvárať ani rušiť.
A celkom fér nie je ani odvolávať sa na hlasy voličov. Veď mnohí vlani volili SaS napriek tomu, že na jej čele stál zdiskreditovaný Sulík, a verili, že ho čoskoro vystrieda možno ktosi práve z tých, čo teraz boli zo strany odídení.