Ako na vec
Výsledkom viac ako dva roky trvajúcej prestrelky medzi čentéšovcami a trnkovcami je to, že post generálneho prokurátora zostáva naďalej neobsadený. Na tejto fraške majú podiel všetci, najviac však bývalá koalícia, ktorá nedokázala presadiť svojho kandidáta spôsobom, ktorý by nevyvolával žiadne pochybnosti.
Významnou mierou k tomu však prispel aj prezident Ivan Gašparovič, ktorý najprv jeden a pol roka vyčkával na verdikt Ústavného súdu, a keď sa ho dočkal, nevymenovanie Jozefa Čentéša odôvodnil argumentmi, ktoré neboli ani veľmi presvedčivé, ani veľmi vecné.
Po následnej „námietkovej vojne“ medzi Gašparovičom a Čentéšom, v ktorej postupne „zostrelili“ dvanástich z celkového počtu trinásť sudcov pre ich predpojatosť, nastala situácia, že Ústavný súd má obe ruky zviazané, lebo vlastne v tejto veci už nemá kto rozhodnúť.
Rozviazať mu ich má novela zákona o konaní pred Ústavným súdom, umožňujúca uplatnenie tzv. doktríny nevyhnutnosti, ktorej hlavným účelom je uprednostnenie spravodlivosti. To však znamená, že o osude Čentéša na Ústavnom súde bude rozhodovať Brňákov senát, ktorý bol vyžrebovaný ako prvý.
Toto riešenie sa v danej situácii javí ako jediné správne. Niekto predsa musí rozhodnúť. Lenže ak odvolací senát už raz rozhodol, že sudca Brňák (bývalý poslanec SNS a HZDS) spolu so sudcom Ľalíkom sú zaujatí, aká je záruka, že teraz bude Brňákov senát rozhodovať objektívne? A keďže jeho verdikt je predvídateľný, čoskoro sa dá očakávať ďalšie dejstvo tejto nechutnej frašky.
Opozícia, ústami bývalej ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej, označila novelu zákona za účelovú, lebo Ústavný súd podľa nej ešte nevyčerpal všetky možnosti, ktoré má. V podobnom duchu sa vyjadril aj Čentéš. Celý spor tak asi skončí pred Európskym súdom pre ľudské práva.
Je smutné, že všetko zašlo tak ďaleko, že o voľbe generálneho prokurátora sa s najväčšou pravdepodobnosťou nerozhodne na Slovensku, ale až v Štrasburgu. No vzhľadom na to, že v tejto otázke sa nečrtá žiadny konsenzus, lebo vláda spochybňuje legitimitu Čentéšovho zvolenia a opozícia zasa nevidí dôvod, aby sa začalo úplne odznova, asi niet iného riešenia.
No tým, že takéto zásadné veci nedokážeme vyriešiť na vlastnej pôde, sa vynára otázka, načo vlastne máme 150-členný zákonodarný zbor a 13-členný Ústavný súd. Nie sú tu práve na to, aby rozhodli? Neschopnosť dohodnúť sa na pôde parlamentu sa prejavuje aj v iných krajinách a posledné slovo má potom Ústavný súd (napr. Nemecko). Lenže tam sa to i končí.