Ako prežiť liečbu?
Čo je lepšie, respektíve čo je horšie: blúdiť v neúspešnej snahe o nájdenie správnej cesty alebo blúdiť takpovediac cielene, so zlou mapou v ruke?
Alebo inak: je horšie, ak vás zmárni taký lekár, ktorý nevie, čo robí, alebo taký, čo vás núti držať sa zlej liečby? Opýtajme sa Európanov. Grékov, Talianov, a tak ďalej. Pokojne aj Islanďanov. Podľa možností ešte skôr, než budeme na podobné otázky musieť odpovedať my sami.
Grécky parlament a grécka vláda si cez víkend zaslúžili novú finančnú infúziu od Veľkej trojky (Európska centrálna banka, Európska komisia a Medzinárodný menový fond). Najnovší zákon z predpísaných „ťažkých, ale nevyhnutných opatrení“ predpokladá, že do konca budúceho roka bude grécky verejný (štátny) sektor kratší o 15-tisíc hláv. Zhruba dvetisíc štátnych zamestnancov príde o prácu do konca júna, ďalšie dve tisícky do konca roka a zvyšných 11-tisíc v roku 2014. Cesta k ďalšej tranži pôžičiek je, zdá sa, otvorená.
To však nie je všetko. Paralelný plán totiž predpokladá, že do konca roku 2015 bude v gréckom štátnom sektore škrtnutých 150-tisíc pracovných miest, teda rovný desaťnásobok toho, o čom bola v Aténach reč v nedeľu. Pravda, časť tých džobov sa zrejme škrtne tak, že po odchode príslušného zamestnanca do dôchodku sa na to miesto skrátka už neprijme zamestnanec nový. Lenže to nie je to najpodstatnejšie.
Ona tá prezamestnanosť gréckeho verejného sektora, o ktorej často meditujú rôzni experti a novinári, má svoju genézu a svoje príčiny. Dnes, keď je v Grécku bez práce 27-percent ľudí, sú šance na skorý obrat mizivé, ak nie nulové. Privatizácia štátnych firiem či predaj ostrovov môžu priniesť peniaze, nové pracovné miesta však nevytvoria. Skôr naopak, prvým dôsledkom privatizácie býva zvyčajne zníženie stavov. Schopnosti gréckej ekonomiky mimo štátneho sektora absorbovať toľko ľudí bez práce sú však dnes prudko teoretické…
Vráťme sa k tej dileme zo začiatku úvahy. Grécki politici patriaci k hlavnému prúdu ju už dávno neriešia. Nezaoberajú sa teoretickými možnosťami, ako sa dostať z „dlhovej krízy“. Musia sa naďalej držať predpísanej liečby šetrenia a škrtov bez ohľadu na to, čo si myslia o jej správnosti či úspešnosti. Škrtať dnes musia už len minimálne preto, aby mohli sem-tam s Bruselom vyjednávať o zmäkčení. Čoho? Tých škrtov, pravdaže.
Iné národy a iné politické reprezentácie v Európe na tom ešte tak zle nie sú. A tak využívajú situáciu, ako sa dá. Sľuby o konci škrtov a šetrenia sa stávajú osvedčenou predvolebnou taktikou. Úspech prinášajú aj tam, kde viac-menej iba zakrývajú chudobu reálneho programu (Taliansko), a dokonca aj tam, kde sa ich pomocou k moci vracajú tí, ktorí celú tú mizériu zapríčinili (Island).
Rôzni neuznaní géniovia, ktorí tak radi veštia blížiacu sa apokalypsu a koniec Európy, sa s najväčšou pravdepodobnosťou i tentoraz minú s realitou. O to však nejde. Dokonca ani o to, či sa zo súčasnej krízy vyhrabeme. Ide skôr o to, ako dlho sa potom budeme spamätávať z tej „liečby“.