Kto zastaví samospád?
Takzvaný sedliacky rozum nebýva vždy najlepším radcom.
Často to, čo sa na prvý pohľad javí ako samozrejmé, býva v skutočnosti o čosi zložitejšie. S naším školstvom je to však tak, že tých „prvých pohľadov“ sme si už užili toľko, že už nie je možné nevidieť aj súvislosti.
V našom štáte chýbajú materské školy. Tisíce detí sa v nich každoročne „neumiestnia“, pretože nemajú kam. Kde boli kedysi škôlky, sú dnes masážne salóny či bary a krčmy. Alternatívou sú súkromné škôlky alebo platená opatera. Oboje vyjde na rovnako: stojí to peniaze, ktoré nemá každý. Šťastie, že aspoň ten posledný predškolský ročník je povinný. Pre päťročných sa vtedy odrazu nájdu miesta. Zvláštne? Predovšetkým našské.
Základné školy v našom štáte poznáte nielen podľa toho, že z otvorených okien počuť detský džavot. Rovnako dobrým poznávacím znamením býva technický stav budovy. Poväčšine nie akurát ukážkový. Sú školy, kde sú triedy natrieskané tak, že hovoriť o individuálnom prístupe je čistý výsmech. Iné sú poloprázdne, no zasa sú v danej obci široko-ďaleko jediné.
Stredné školy sú údajne v našom štáte poloprázdne akosi en bloc. Je ich vraj priveľa. Začneme ich masovo rušiť? Výsledkom by bolo niečo podobné, ako dnes vidno pri materských školách. Prídu silnejšie ročníky a bude zle. Vlastne nie, nebude zle: to len nejaká ďalšia politická garnitúra bude mať vhodnú zámienku prísť so svojou vlastnou koncepciou či reformou.
O vysokých školách v našom štáte sa toho už popísalo toľko, že už aj na ten najsedliackejší sedliacky rozum sa niečo nalepiť muselo. Je ich vraj priveľa a ešte k tomu aj zlého zamerania. Vychovávajú budúcich nezamestnaných. No veď hej, ale povedzte už konečne, koľko presne je takých nezamestnaných? Naozaj je v rámci tých štyristotisíc ľudí bez práce toľko absolventov humanitných odborov vysokých škôl, že o tom treba hovoriť ako o zásadnom probléme slovenského vysokého školstva?
Naše školstvo je na tom podobne ako futbal. Každý sa cíti odborníkom. Ale pozor. Taký expert „z ľudu“ síce možno neovláda takticko-strategické herné systémy ani detaily zo zákulisia, zato však aj on pomerne spoľahlivo vidí, keď hráči nejakého mužstva jednoducho hrajú ako poslední amatéri. Obdobne to, že naše politické garnitúry to dlhodobo „hrajú“ so školstvom ako poslední amatéri, musí byť zjavné každému, kto má či mal v rodine nejaké školopovinné dieťa.
Keď sa Dušanovi Čaplovičovi do školstva nepodarí trvalo nasmerovať väčší diel peňazí zo štátneho rozpočtu, celá jeho koncepcia bude len rétorickým cvičením. To jediné, čo sa mu v takom prípade môže „podariť“, budú krátkodyché zásahy do školstva, ktoré budú mať životnosť iba do príchodu ďalšej garnitúry, ďalšieho ministra. Naše školstvo by naďalej išlo samospádom. Mimochodom, ako celá spoločnosť, ktorej je obeťou. Horšie je, že obeťami sú vlastne naše deti a s nimi aj naša budúcnosť.
Najčítanejšie
-
-
-
-
-
Ekológia na slovenský spôsob: všetko sa musí zmeniť, aby sa nič nezmenilo
Komentáre | | pred 4 dňami | 1 -
-
-
-
-