Dátumy, čo idú k sebe
Spájajúca sa Európa nie je to isté, čo spoločná európska mena. Európska integrácia nie je totožná s momentálnou hospodárskou hegemóniou zjednoteného Nemecka.
A život v integrujúcej sa Európe nepozostáva len z krízy, protikrízových úsporných opatrení a z demonštrácií a protestov proti nim.
To všetko, pravdaže, sú súčasti toho, čo dnes Európu tvorí. Nie sú to však jediné súčasti života v Európe a je viac než pravdepodobné, že bez procesov integrácie by všetky tie problémy, ktoré dnes zažívame, mali oveľa ťažší, možno až fatálny priebeh. Rodičia Roberta Schumana boli striedavo občanmi Nemecka a Francúzska. Podľa toho, kto práve ovládal Alsasko-Lotrinsko, kde žili. Kvalifikácia na to stať sa jedným z otcov spojenej Európy teda kolovala tomuto rodenému Luxemburčanovi (ďalšia jeho identita) rovno v žilách. Nie preto, že bol kozmopolitom. Preto, lebo vedel, že Európa striktne národných štátov bola Európou nepriateľstva a vojen.
Mimochodom, Schuman, ktorý od začiatku hovoril o federálnej Európe, bol kresťanský demokrat. Je vhodné pripomínať to. Nech slovenský zbohatlícky nabob, ktorý si zaletí prenajatým súkromným tryskáčom na večeru do Salzburgu zanadávať na „únijný socík“, aspoň nabudúce vie, komu môže ďakovať, že ho pritom vôbec pustia cez hranice.
Dvojnásobný francúzsky premiér, minister financií a šéf diplomacie Schuman chápal, že jedna z ciest k politickému zjednoteniu vedie cez ekonomiku. Vo svojom slávnom prejave z 9. mája 1950 navrhol založiť Európske spoločenstvo uhlia a ocele, ktorého členovia by spoločne riadili produkciu týchto komodít. Vyzerá to technokraticky, lenže účelom bolo dostať pod spoločnú kontrolu produkciu materiálov, bez ktorých bolo nemysliteľné viesť vojnu. Jednoduché, no neuveriteľne účinné – stačí sa pozrieť do dejepisu.
Spätosť európskej ekonomickej integrácie a európskeho mieru je tiež vhodné pripomínať. Napríklad preto, aby rôzni tlčhubovia, čo sa nevedia dočkať, kedy sa už konečne naplnia ich zaručené výpočty, podľa ktorých to v Európe celé krachne, vedeli, na čo sa to vlastne tešia. Ale aj preto, aby bolo jasné, že integrácia Európy nie je koláč, z ktorého sa dajú podľa chuti vyberať individuálne hrozienka.
Národné štáty podľa vzoru posledných dvoch storočí sú obyčajnou fikciou vo svete, v ktorom národné vlády musia stáť v úctivom predklone pred medzinárodnými firmami a bankami s rozpočtami vyššími ako náš HDP. Rovnakou fikciou sú reči o Európe bez ciel a obchodných bariér, zato so štátmi, ktoré by sa politicky nezbližovali. Donekonečna sa môžeme hádať, čo by bolo, keby bolo, no narábať musíme s tým, čo je.
Európa sa spája ekonomicky aj politicky. S krízami, lenže aj s jedným nespochybniteľným výsledkom. Koniec druhej svetovej vojny a Deň Európy sa oslavujú prakticky naraz. Ktovie, aký by mal Schuman názor na naše dnešné problémy a na to, ako ich chceme riešiť. Pod ten súbeh dátumov by sa však určite podpísal aj on.