Linka v tiesni
Myšlienka integrovaného záchranného systému zrodená v európskej centrále iste nebola zlá.
Akurát jej uplatňovanie v praktickom života, prinajmenšom na Slovensku, nesplnilo očakávania. Práve vo chvíľach, keď ide doslova o minúty, totiž nastúpia byrokratické hľadiská rozhodovania, čo robiť ďalej s oznamom, ako naň zareagovať. Pritom drahocenný čas v hodinkách života môže osudovo, nezvratne odsýpať.
Nie je to tak dávno, čo nám do hláv vtĺkali, zabudnite na telefónne čísla 150, 155 a 158. O záchranu žiadajte výlučne na tiesňovej linke s celoeurópskou platnosťou – 112. V Bruseli si však zrejme mali veci dopredu lepšie premyslieť.
Ak necháme bokom nepatričné, súdne postihnuteľné zábavky s telefónom, človek, neraz zväčša v zúfalstve, vykrúti toto číslo a rozrozpráva sa napríklad o svojej komplikovanej zdravotnej situácii.
V tom lepšom prípade mu operátorka poďakuje za dôveru, no prepne ho na stopäťdesiatpäťku alebo mu poradí, aby sám zavolal na stále existujúcu zdravotnú linku 155, kde musí od nuly začať s vysvetľovaním. V tom horšom prípade volajúcemu ešte vynadajú, že zneužíva záchranný systém. A drahé sekundy utekajú… Pritom hlavným argumentom pre zrod integrovaného záchranného systému bol práve čas.
Asi to naozaj chce prijať ešte opatrenia vo viacerých smeroch. Pokiaľ sa veci v technických a personálnych záležitostiach nedoriešia, tak v mediálnej oblasti treba zdôrazňovať, že pôvodné tri linky týkajúce sa zdravotných problémov, požiaru a bezpečnostných otázok naďalej existujú. A pritom ľudí presviedčať, že „európsku“ stodvanástku majú používať výlučne iba v prípadoch ohrozenia života.