Bez rodinných prídavkov
Ku konsolidácii verejných financií by mali väčšou mierou solidarity prispieť bohatí ľudia, ktorí majú deti.
Ekonómovia a politici sa zhodujú, že v balíčku výdavkových škrtov sa objaví aj zrušenie celoplošne vyplácaných rodinných prídavkov. Taký luxus si nedovolia ani oveľa bohatšie štáty EÚ. Rodičia detí navštevujúcich školu dostávajú v Nemecku či Rakúsku diferencované rodinné prídavky v závislosti od toho, koľko má dieťa rokov a aký majú ich živitelia zdaniteľný príjem.
Ľudia s vyšším príjmom si tak po novom na svojich účtoch nenájdu približne 22 eur, ktoré na dieťa dostávajú od štátu. Má to však háčik, o ktorom politici nehovoria: koľko na zavedení nového posudzovania nároku na rodinné prídavky štát získa znížením výdavkov vo verejných financiách a koľko bude táto zmena stáť daňových poplatníkov v podobe nákladov na overovanie príjmov? Pokiaľ si uvedomíme, že osôb s oficiálnymi príjmami nad 3 300 eur, ktorí podliehajú milionárskej dani, máme iba jedno! percento zo všetkých fyzických osôb so zdaniteľným príjmom, veľké očakávania od nového modelu mať nemôžeme. Skôr ide o marketingový ťah politikov.
Navyše veľa vysokopríjmových ľudí z podnikateľského prostredia deti vôbec nemá, pretože sú slobodní, alebo svoje rodičovstvo odkladajú. Mať u nás deti totiž znamená vzdať sa času, ktorý sa dá využiť na ešte väčší príjem.
Na Slovensku sme nastavili systém tak, aby ľudia deti mať nechceli, aj prostredníctvom dobrovoľného dôchodkového sporenia. Kto je doma s deťmi, na svoj individuálny účet v dôchodkovej spoločnosti si odkladá veľmi málo. Veľa detí = malý dôchodok. V mnohých oveľa chudobnejších krajinách (napr. v Rumunsku) preto rodinnou a dôchodkovou politikou podporujú, aby sa ženy nebáli mať deti, vo forme zvýhodnenia prvých rokov strávených na materskej dovolenke, či dotáciami dôchodkových účtov matkám, ktoré pracujú na čiastočný úväzok.
Nastaviť zrušenie rodinných prídavkov vysokopríjmovým občanom bude testovaním možno drahšie ako suma, ktorú ušetríme. Oveľa zmysluplnejšie by bolo zmeniť zákony tak, že sa rodinné prídavky budú považovať za zálohovú platbu štátu poskytnutú občanovi, ktorú by uviedol v ročnom zúčtovaní dane z príjmu. Nadštandardne dobre zarábajúci by v daňovom zúčtovaní rodinné prídavky vrátili. Vylúčili by sa tým problémy zložitosti testovania príjmov ľudí s nepravidelným a kolísavým odmeňovaním, ako aj prípadné prerušenia poberania príjmov z dôvodu choroby atď.
Samozrejme, aj tu by bolo treba zvážiť prípady, keď občan poberajúci rodinné prídavky odíde pracovať do zahraničia alebo skončí pracovný pomer z iných dôvodov. Vychytanie nedostatkov tohto spôsobu by však bolo s veľkou pravdepodobnosťou ľahšie a jednoduchšie ako testovanie príjmov na účely zrušenia či zachovania nároku na vyplácanie rodinných prídavkov. Celú administratívu by zvládol informačný systém súčasnej daňovej správy bez veľkých zásahov a hlavne bez vysokých nákladov.
Do navrhovaného modelu by bolo dobré vtiahnuť aj vyplácanie daňového bonusu na každé dieťa, ktoré je doplnkovým nástrojom umožňujúcim adresné zvýhodnenie rodičov so zdaniteľnými príjmami. Štát by mal tiež pouvažovať nad zvýšením daňového bonusu na dieťa u ľudí s nižším ako priemerným príjmom, prípadne zamestnaneckej prémie. Možno by sme tým docielili, že by si ľudia viac začali uvedomovať, že budúce dôchodky si vozíme vo svojich detských kočíkoch, a menej sa spoliehať na neistú rentu zo životných poistiek zakúpených z dôchodkových úspor odložených u správcov penzijných fondov.