Pomoc komu
Slovensko v porovnaní so západnými krajinami recykluje len zlomok odpadov. K zlepšeniu situácie mal napomôcť recyklačný fond, ktorý vznikol v roku 2001 z popudu ministra životného prostredia Lászlóa Miklósa.
Ako to však už u nás chodí, išlo o mačkopsa – fond bol síce neštátny, zato financovaný z povinných poplatkov od štátom stanovených výrobcov a dovozcov. No čo bolo ešte horšie, mnohé subjekty, ktoré platiť mali, doň vôbec neprispievali, lebo kontrola zo strany fondu bola veľmi lajdácka.
Namiesto pomoci životnému prostrediu sa tak z fondu stala inštitúcia, ktorá pomáha predovšetkým nominantom politických strán. Tí za ročné sedenie v správnej rade inkasujú celkom slušnú kôpku peňazí. Sporná bola aj efektivita a transparentnosť vynakladaných prostriedkov. Peniaze nešli vždy tam, kam mali, ale skôr tým „vyvoleným“.
Ak teraz ministerstvo životného prostredia fond zruší, nebude dôvod za ním smútiť. Takéto fondy sú vo všeobecnosti nesystémovým prvkom. Otázka skôr znie, či sa ministerstvu podarí konečne nájsť vhodný spôsob ako riešiť problémy odpadového hospodárstva.
Na úvod by možno nebolo od veci oprášiť myšlienku zálohovania PET obalov. Práve plastové fľaše tvoria veľkú časť odpadu, ktorý sa povaľuje voľne v prírode. Ak by zákazník vedel, že za jednu PET fľašu môže dostať 15 – 30 centov, isto by si rozmyslel, či ich bude len tak odhadzovať.
A k „argumentom“, či skôr strašeniu lobistických združení, že zálohovaním jednorazových obalov by sa enormne zvýšilo zaťaženie spotrebiteľa, len toľko: stačí sa zájsť pozrieť do Rakúska či Nemecka, kde tie isté fľaše, v tých istých reťazcoch, ktoré u nás vyhadzujeme, u nich bez problémov vykupujú a cena výrobku je prakticky rovnaká.