Rodinné striebro v obehu
Pred týždňom mi vydavateľ časopisu Fragment Oleg Pastier poslal jeho posledné číslo.
Fragment mám rada. Medzi literárnymi časopismi a magazínmi o literatúre má u mňa zvláštne prvenstvo. Páči sa mi, že je trochu svojský, intelektuálny, literárny v tom pravom slova zmysle. Často nie je aktuálny, naopak, nájdeme tu všelijaké nanovoaktuálne starinky. Oleg Pastier rodinné striebro hádže do obehu nielen v Slovenskom rozhlase, ale aj na stránkach Fragmentu.
Mám rada literárne časopisy. V tých nemenovaných dosť cítiť akúsi roztrieštenosť našej literárnej scény. Čitateľ sa nemusí ani veľmi orientovať, aby už pri listovaní zistil, kto koho môže a kto koho nemusí a prečo.
Slovenskí recenzenti obyčajne píšu aj argumentujú, česť výnimkám, veľmi podobne, akoby ich jedna škola mala. Poteším sa, ak niečo zrecenzuje niektorý zo spisovateľov. Obyčajne sa jeho text vymyká všelijakým tým recenzentským zákonitostiam, no býva voči kolegovi žičlivý, často je vtipný a recenzia má isté literárne kvality.
Ten Fragment… Jeden z najlepších a najsilnejších textov, ktoré som v poslednom čase prečítala, bol úryvok z rozsiahlejšej prózy Ivana Koleniča a rozhovor s ním, ktorý pripravil Oleg Pastier.
Ivan Kolenič sa na slovenskej literárnej scéne v poslednom čase sporadicky objavuje a stráca. Podobne „v oku“ ho mám aj ako kamaráta. Nevidela a nečítala som ho najmenej sto rokov, no vždy, keď sa mi do rúk dostane nejaký jeho nový text, som prekvapená a teším sa. Ivan píše dobre. Živelne, s radosťou, má to šťavu aj štýl. Praská to tam, puká, žije, a napriek tomu je jeho text striktne literárny. Neskĺzava samoúčelne do popisu nechutností, literárny jazyk využíva so všetkým, čo mu poskytuje.
V súvislosti s desiatkou čerstvých finalistov literárnej súťaže Anasoft litera mi čosi prišlo na um. Škoda, že máme iba jedného takého Koleniča, a škoda, že tak „málo píše domov“. Jeho texty vyrastajú zo života, sú k nemu prirastené ako nejaké boľavé chrasty. Nie je to veru žiadna idylka, ale literárne je to „pošušňáníčko“. Vždy je to Kolenič! Keď vyšla zbierka Prinesené búrkou, o Ivanovi Koleničovi sa hovorilo ako o zjave na slovenskej literárnej oblohe. O poézii sa vtedy v literárnych časopisoch aj kaviarňach živo debatovalo. A hoci sa Ivan zjavuje sporadicky knižne aj časopisecky, každý jeho text je radostnou udalosťou.
V rozhovore, ktorý poskytol Fragmentu, vraví o budúcnosti literatúry. Tá sa podľa neho volá štýl. Koleničovi nechýba, ani v živote, ani v literatúre. Aj jeho literárne pózy sú štýlové, je presný a prísny, najmä voči sebe, ale aj voči kolegom či čitateľom. Nečítala som od neho zlý text a nikdy by som si ho na rozdiel od textov ďalších svojich kolegov nepomýlila s niekým iným.
Prepáčte, že budem osobná. Ivan, ak máš len trochu chuť písať, rob to, lebo ti to ide a vieš to ako málokto! Teším sa.