Koniec chaosu
Kým doteraz medzi spoluobčanmi vo všeobecnosti mohol prevládať názor, že vláda sa o bežného občana vôbec nestará a nezaujíma, a preto sa (prirodzene okrem poslancov) mnohí z nich cítili viac-menej ako celkom zbytoční a takpovediac odstrčení, všetkých napokon musel nadchnúť fakt, že išlo skutočne o zaujatý náhľad, ktorý vôbec nezodpovedá skutočnosti.
Naopak, práve až dnes možno konštatovať, že vláda naozaj ľúbi každého svojho obyvateľa. A hádam ešte aj viac ako poslanca, lebo jej vôbec nie je ľahostajné, ako to s ním je. Zmenu zaujatosti mnohých občanov voči vláde pritom priniesol celkom jednoduchý návrh zákona, o ktorom sa už našťastie mohli dočítať aj v dennej tlači: „Návrh novely zavádza povinnosť občanom, ktorí sa pripravujú na vycestovanie do zahraničia na dlhšie ako 90 dní, oznámiť túto skutočnosť ohlasovni pobytu. Nesplnenie tejto povinnosti sa bude pokladať za priestupok.“
Už na prvý pohľad to vyzerá úplne normálne, ale v skutočnosti ide o takpovediac pokrokový krok, ktorý treba pochopiť a úplne podporiť, lebo nás hádže v ústrety naozajstnej kultúre a civilizácii. Tá sa, aspoň ako vieme zo starogréckych mýtov, začala až víťazstvom olympských bohov nad archaickými obludami, ba vlastne chystala sa ešte skôr pri zrode sveta z chaosu. Teda za všetko, čo tu máme, vďačíme kozmickému usporiadaniu a v neposlednom rade aj politickým stranám. Prípadne aspoň jednej z nich.
K týmto vysokým ideám ma primala skúsenosť známeho s takmer nevyriešiteľným problémom, keď dostal na starosť sovietskeho profesora, ktorý prišiel na dlhší pobyt do Bratislavy, aby rozšíril provinčné československé obzory. A najmä, aby tu takmer nezištne odovzdal i všetky možné pokrokové sovietske skúsenosti.
Známeho po pár týždňoch pobytu hosťujúci profesor zatiahol nabok k oknu a tam sa mu potichu zdôveril so svojou maloburžoáznou a nezdôvodniteľnou túžbou ísť sa pozrieť do Brna. „Čo má urobiť?“ pýtal sa ho zúfalo.
„Nuž, ísť na hlavnú stanicu a kúpiť si lístok do Brna!“ poradil mu tento spontánne. Ale beda! Tvár sovietskeho občana sa zmŕštila bolesťou nad evidentným nepochopením vážnosti otázky.
„Ale kde mám vziať bumážku (t. j. papier, preukaz, poukaz, povolenie, nahlásenie, prihlásenie, odhlásenie alebo čosi také)!?“ vytrysklo z neho. Známy pochopil, že vysvetľovanie nebude jednoduché, no nejaké rozhodne bude potrebné.
„U nás nie je bumážka!“ vyhlásil stroho.
„Ale ako je to možné?“ pýtal sa ohromený sovietsky občan, ktorý nemal nijaké skúsenosti s takýmto primitivizmom v oblasti pohybu občanov.
„Viete, u nás je chaos!“ vysvetlil mu presnými, no pritom jednoduchými slovami akoby zahanbený slovenský kolega. A dodnes tvrdí, že na tvári sovietskeho profesora prevládla nevysloviteľná radosť z tohto úradne nezvládnutého neporiadku, ktorý v československej gubernii akousi nevysvetliteľnou náhodou ešte pretrvával.
Ale, myslím si, že po tejto novele zákona by sa mu mohol rozhodne a hrdo pozerať rovno do očí. Nuž, čo už! Sme síce v Európskej únii, ale napriek tomu máme neuveriteľné šťastie!