Čo je racionálne
Ako prvé pri pohľade na návrhy prorastových opatrení, ktoré minulý týždeň schválila vláda, človeku napadne, že v nich vlastne nie je nič nové. Pochopiteľne.
Ako prvé pri pohľade na návrhy prorastových opatrení, ktoré minulý týždeň schválila vláda, človeku napadne, že v nich vlastne nie je nič nové. Pochopiteľne. Takmer o všetkom, čo tieto návrhy obsahujú, sa už nejaký ten čas hovorí. Akurát nie je isté, že by práve toto mal niekto vláde vyčítať. Očakávali sme azda experimenty? Argumentačné karty boli predsa už dávno rozdané.
Ctitelia údajne voľného trhu už od dávna tvrdia, že za všetko zlo môžu aj tak štátne zásahy do finančníctva a hospodárstva a že každý ďalší zásah bude veci nevyhnutne iba zhoršovať. Práve tak, ako na opačnej strane tí, ktorí vidia na štáte o čosi viac užitočných funkcií, ako len vydržiavanie armády, policajtov a väzení, už oddávna tvrdia, že bez štátu by sa ani trh v živote nepozviechal z marazmu, v ktorom sa ocitol.
Všetko ostatné je už len rozmieňanie týchto dvoch základných línií na drobné. Logiku svojho presvedčenia sleduje exminister hospodárstva Juraj Miškov. Podľa neho, ak bude štát poskytovať odvodové prázdniny takým zamestnávateľom, ktorí dajú prácu dlhodobo nezamestnaným, nestane sa nič. Zamestnávatelia budú podľa neho akurát čo vyhadzovať z práce „normálnych“ zamestnancov, aby mohli prijať takých, z ktorých budú mať tento osoh. Nezamestnanosť sa preto vraj nijako nezmenší.
Nuž hej, má to svoju logiku. Logiku, podľa ktorej trh funguje tak, že sa každý v prvom rade racionálne snaží maximalizovať svoj prospech a minimalizovať straty. Len je potom ťažké vysvetliť, prečo aj vláda, v ktorej bol Miškov ministrom, rozdávala investičné stimuly a motivačné výhody pre podnikateľov.
A už vôbec sa nedá vysvetliť, prečo keď sú účastníci trhu takéto racionálne stroje na zisk, akurát štát by sa mal správať ako dobrácky idiot, ktorý rozdá peniaze bez toho, aby si skontroloval, či budú použité tak, ako to chcel. V tomto prípade na tvorbu nových pracovných miest, nie na nahradzovanie jedných pracovníkov druhými.
Mimochodom, ako v nedeľu ukázala televízna diskusia, aj terajší minister hospodárstva Tomáš Malatinský sleduje svoju logiku podnikateľa. Napríklad vtedy, keď sa Miškovovi div neospravedlňoval za to, že vláda, v ktorej sedí on, mierne zvýšila sadzbu dane z príjmov pre firmy. Jemná schizofrénia niektorých členov vlády, ktorá na jednej strane hovorí o obnovení progresivity v daňovom systéme a na druhej strane sa ústami týchto jej členov dušuje, že keby nebolo treba upratovať verejné financie, daní by sa nikto ani nedotkol, nemohla byť ilustrovaná výstižnejšie.
Ale dobre. Možno práve príklad Malatinského, ktorého možno sotva podozrievať z nejakého extra ľavičiarstva, ukazuje, o čo tu ide. Zoči-voči kríze momentálne v európskej politike nie je ani tak rozhodujúce, či je niekto vľavo alebo vpravo. Dôležitejšie je, či niekto pristupuje k hľadaniu riešení racionálne. Nie tak „racionálne“, že sa bude snažiť koristiť celkom na všetkom. Racionálne v tom zmysle, že keď zlyhávajú recepty na večné šetrenie a škrty, treba sa poobzerať po iných receptoch.