Národohospodársky dlh
Medzi opatreniami na podporu hospodárskeho rastu, ktoré minulý týždeň schválila vláda, boli aj viaceré projekty na podporu zamestnanosti.
Niektoré sa napríklad pokúšajú hradením časti ceny práce obmäkčiť zamestnávateľov, aby sa neštorcovali a zamestnávali aj ľudí s nízkou kvalifikáciou.
Podpora zamestnanosti z verejných zdrojov je bežná vec a my patríme medzi štáty, ktoré do aktívnych opatrení pre trh práce investujú málo. Zamestnávatelia si zo stoviek tisíc nezamestnaných môžu vyberať ako z bonboniéry a o ľudí bez odbornej prípravy nemajú záujem. Výsledok tohto nezáujmu ukazuje štatistika Eurostatu jasne. V žiadnej z krajín EÚ sa pred nimi pracovný trh tak pevne neuzaviera ako u nás. V únii mal vlani prácu v priemere každý druhý človek s nízkym vzdelaním, no u nás len traja z desiatich.
Nie sme krajina sofistikovanej výroby, ale prácu pre ľudí bez odbornej prípravy neponúkame. Za dlhodobú nezamestnanosť sa u nás zvykne viniť „nepriaznivá štruktúra pracovnej sily“. Naša ekonomika vraj potrebuje vysokokvalifikovaných ľudí, ktorých je nedostatok, a naopak, ľudí s nízkou kvalifikáciou je priveľa na to, aby ich bolo možné „absorbovať“.
Jedno aj druhé je politický blud. V našom hospodárstve chýbajú voľné pracovné miesta. Vlani ich bolo iba čosi nad 13-tisíc. Priemyselníci, ktorí si trúfajú diktovať zameranie vzdelávaciemu systému, hlasnými rečami zjavne zahovárajú svoju úbohú ponuku – len niečo vyše 1¤800 voľných miest.
A nemáme veľa „nekvalifikovaných“ ľudí. Ak je naša vzdelanostná skladba nejako vychýlená od európskeho priemeru, tak práve nadpriemerným podielom populácie s kvalifikáciou. Podiel ľudí bez odbornej prípravy je u nás podľa Eurostatu hlboko pod európskym priemerom. Kým v štátoch EÚ je v priemere 29 percent takejto populácie v ekonomicky aktívnom veku, u nás je to iba 15¤percent.
Napriek tomu, že pre krajinu s takýmto nízkym podielom ľudí bez kvalifikácie by podpora ich zamestnávania mala byť pomerne jednoduchá, Slovensko ľudí s nízkym vzdelaním akoby vylúčilo zo svojich národohospodárskych plánov. Svedčí o tom historický prehľad podpriemerných výdavkov na aktívnu politiku zamestnanosti, chatrná koncepcia (?) sociálnej ekonomiky a absencia integrovaného úsilia vrátiť vylúčených späť. A tiež to, že politici všetkých farieb hádžu vinu za dôsledky svojej nečinnosti na samotných ľudí, ktorí sú dlhodobo bez práce.
Schválené návrhy opatrení na podporu zamestnávania znevýhodnených môžu priniesť obrat v macošskej politike. Už dnes v nich však vidieť „muchy“. Znevýhodnených nezamestnaných napríklad definujú ako tých, čo sú evidovaní „najmenej tri mesiace“. To dovoľuje firmám otvárať dvere len „smotánke“ a naďalej ignorovať tých, ktorí sú bez roboty roky. Nie je ani jasné, v akom rozsahu sa ráta s podporou komplexnej práce s ľuďmi, ktorí boli dlhodobo bez zamestnania, a s potrebným poskytovaním mentoringu pre nich a ich rodiny, ako sa to osvedčilo v projektoch mimovládnych organizácií, ako sú Križovatky ETP Slovensko.
Podľa evidencie úradov práce máme takmer 70-tisíc ľudí, ktorí sú bez práce viac ako štyri roky. Voči nim máme morálny, národohospodársky aj politický dlh. Je to dlh, ktorý sme si doteraz nepriznali a schválené opatrenia sú šancou urobiť v tomto smere nápravu.