Krízová komunikácia
Zdravotníci sa opäť búria. Parlament rokuje o návrhu, ktorý stanovuje drakonické tresty pre lekárov, ktorí by odopreli službu počas krízového stavu.
Pre lepšie pochopenie toho, čo sa deje, je potrebné vrátiť sa do roku 2011. Vláda Ivety Radičovej, v ktorej bol ministrom zdravotníctva Ivan Uhliarik, vedela o požiadavkách lekárov dlhé mesiace. Vedela, ale nekonala.
Situácia zrela a zrela, až dozrela do jesene, keď začali lekári pripomínať, že podajú hromadné výpovede. Vieme, ako to dopadlo. Vláda ich začala brať vážne až príliš neskoro. Keď na výpovede došlo, vláda koncom novembra vyhlásila vo vybraných nemocniciach stav núdze. O tri týždne neskôr Radičovej kabinet pripravil a schválil novely zákona o zdravotnej starostlivosti a Trestného zákona. Predkladateľmi boli Uhliarik a ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská.
Na parlamentné odobrenie väčšiny vládou navrhovaných zmien však už nedošlo. Ako to vieme? Celkom jednoducho. Inak by poslanec za Smer Jozef Valocký teraz nepodával návrh, ktorého súčasťou sú aj od slova do slova totožné body a formulácie s návrhmi vtedajšieho ministra za KDH a ministerky za SDKÚ.
A tu je presne kameň úrazu. Ak sa po roku a pol do parlamentu vracia čosi, čo zdravotníci vtedy chápali ako legislatívnu odvetu štátnej moci za ich vzburu, navyše napísané ako cez kopirák, prečo by si to mali dnes vykladať inak?
Vo vecnej rovine je to však o čosi zložitejšie. Ak je pravdou, že Radičovej kabinet fatálne zlyhal pri komunikácii so zdravotníkmi a najmä lekármi, potom je pravdou i to, že lekári v novembri 2011 balansovali na samej hrane únosnosti. Právnici sa môžu do skonania sveta hádať o to, či boli vtedy ohrozené životy a zdravie, a teda či bolo vyhlásenie stavu núdze oprávnené, lenže to nie je to podstatné.
Lekári tvrdili, že ohrozený nie je nikto. V inej situácii však boli ich pacienti, vystavení perspektíve prevážania z nemocnice do nemocnice, z okresu do okresu. Okrem toho, tí pacienti nemali nič spoločné s vedením štátu či nemocníc. Nie ekonomický riaditeľ nemocnice, ale konkrétny lekár je povinný sledovať váš stav, určovať diagnózu, stanoviť liečbu. A neopúšťať vás, ak ste v núdzi.
Na jednej strane je celkom racionálne určiť situácie, v ktorých lekár musí dať prednosť svojmu poslaniu pred svojím povolaním. Na druhej strane je však štát povinný presnejšie definovať poznávacie znaky takých krízových situácií. Aby sa nemohlo stávať, že taký „krízový stav“ je v skutočnosti zapríčinený politikmi, ktorí s profesijnými skupinami nedokážu komunikovať inak ako z pozície sily. Výsledok sme videli koncom roku 2011 všetci.