Scvrknutý rezeň
Vyprážaný bravčový rezeň patrí k hlavnému chodu slovenského nedeľného obeda. Väčšina gazdiniek nepátra po pôvode mäsa. Príde do obchodu a kúpi ho.
Keď sa však rezeň na panvici scvrkne, pochytí ju zlosť. Bravčové mäso nie je tým, čím bývalo. Už len dva rezne z desiatich sú slovenské. Väčšina mäsa, ktoré jeme, je z dovozu.
Samozrejme, nie všetko dovážané mäso je nekvalitné. Nemeckí farmári patria k európskej špičke. Slovenskí obchodníci však vidia, že väčšina ich zákazníkov má hlboko do vrecka. Potrebujú na mäse zarobiť a usilujú sa ho nakúpiť čo najlacnejšie. Odborníci z brandže už bez okolkov hovoria o tom, že mäso z dovozu pochádza nielen z búrz, ale aj z mraziarní, ktoré ho vyskladňujú tesne pred vypršaním lehoty spotreby.
Slováci nemajú pri mäse na výber. Nemajú preto, lebo domáca ponuka čerstvého bravčového mäsa je posledných päť rokov čoraz nižšia. Systém dotácií preferujúci platbami na hektár pôdy rastlinnú výrobu vytesnil produkciu mäsa, ktorá efektívne zhodnocovala milióny ton obilia, úplne na okraj.
K úpadku živočíšnej výroby prispeli aj bruselské pravidlá, ktoré nútili často až k nezmyselnej modernizácii mäsokombinátov. Vyšla na stámilióny korún. Prispeli na ňu aj slovenskí daňoví poplatníci, ale na dánske, nemecké či španielske giganty slovenské „mäsofabričky“, často tunelované ich vlastnými majiteľmi, nestačili. To, čo sa stalo, nám pripadá ako zlý sen. Nie je to zlý sen, ale krutá realita.