Nádeje a žaloby
Na košickej konferencii k otázkam integrácie Rómov povedal predstaviteľ európskeho Riaditeľstva pre zamestnanosť Aurelio Cecilio, že sa hanbí, že je občanom Európskej únie.
Po návšteve Chminianskych Jakubovian, keď videl, ako tam žijú Rómovia, tiež vyhlásil, že síce nepozná slovenskú ústavu, no nechce sa mu veriť, že by nechránila svojich občanov. Dodal, že ho poburuje EÚ, ktorá prísne dbá hoci aj o životné podmienky sliepok, no dopustí takéto živorenie.
S napĺňaním práva na bývanie to u nás vyzerá biedne. Slušné bývanie nie je nedostupné ani tým, ktorých vzdelanie a vykonávaná práca radí do strednej triedy. Počet bytov je nízky, nájomné byty sa stavajú málo.
Sčítanie v roku 2011 ukázalo, že obce vlastnia menej ako percento bytového fondu. To spôsobuje ich nemohúcnosť v otázke, ktorú im štát zveril kompetenčným zákonom. Tak trochu zveril. Podľa zákona o obecnom zriadení obce pri vytváraní podmienok na bývanie len „spolupôsobia“ a prístrešie poskytujú iba v náhlej núdzi spôsobenej živelnou pohromou alebo podobnou udalosťou. Dlhodobo nízke príjmy či narodenie detí nie sú dôvodom, pre ktorý majú občanom s bývaním pomáhať.
Modrou pilulkou proti obecnej impotencii sú Štátny fond rozvoja bývania a dotačná schéma na rozvoj bývania. Napriek krutým tlakom ministerstva financií najmä za Radičovej vlády sa podarilo udržať obe podporné schémy. No počet podporených nájomných bytov klesá, lebo obce o prostriedky na ne nežiadajú.
Pre povzbudenie ich záujmu ministerstvo dopravy predložilo novelu, ktorá zvyšuje dotácie na výstavbu štandardných nájomných bytov o odvážnych desať percentuálnych bodov. Schválenie tejto novely by mohlo byť hviezdnym momentom rokovania Národnej rady. Teda ak sa poslanci neodhodlali zvýšiť percento dotácie pre obecné nájomné byty len preto, lebo vedeli, že obce o dotáciu aj tak nebudú žiadať. Podľa dôvodovej správy na roky 2014 a 2015 sa totiž na podporu bývania nevydá zo štátneho rozpočtu ani euro!
Naši legislatívci vedia, že problematika štátnej podpory bývania a sociálneho bývania nie je upravená v práve Európskej únie ani v judikatúre Súdneho dvora. Znamená to, že právo na bývanie EÚ nechráni, že sa Cecilio rozčuľoval zbytočne? Naopak. Vecou členského štátu (a nie EÚ) je len upraviť kompetencie pri ochrane prístupu k bývaniu.
Ak sa však nájdu štáty, kde právo na bývanie nie je vykonateľné, pretože sa nemožno oprieť o žiaden konkrétny zákon, ba ani len o ústavu (napríklad tá naša sa o obydlí zmieňuje iba s úpravou jeho policajného prehľadávania), potom ostáva jediné: utiekať sa k podpísaným medzinárodným zmluvám, ktoré vraj majú vyššiu právnu silu ako domáce zákony. Lebo vraj napríklad Pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach alebo Chartu základných práv EÚ s Ústavou SR ešte nik boxovať nevidel.
Ten zápas môže prebehnúť iba na súde a až potom, ak niekto podá žalobu na Slovenskú republiku za nedostatočnú ochranu práva na bývanie. Ak v rozpočte na budúci rok na podporu sociálneho bývania bude rozpočtovaných nula eur, táto žaloba sa už nesmie odkladať.