Erdoganova jar
Svetové agentúry včera priniesli zmierlivé slová podpredsedu tureckej vlády Bulenta Arinča na adresu demonštrujúcich Turkov ako mimoriadnu správu, „breaking news“.
Lenže na to, aby boli mimoriadne aj výsledky Arinčovho vystúpenia, by sa toho muselo v Turecku zmeniť o dosť viac. Veľké turecké mestá sú naďalej na nohách.
Podľa podpredsedu tureckej vlády boli „pôvodní demonštranti“, čiže tí, ktorí minulý týždeň protestovali proti zničeniu historického parku v srdci Istanbulu, v práve a brutalita policajného zákroku proti nim bola neodôvodnená. Takýto postoj je naozaj do istej miery v kontraste s bohorovnosťou, s akou zľahčuje situáciu autoritársky premiér Recep Tayyip Erdogan.
Čosi naznačuje i fakt, že Erdogan je od pondelka mimo Turecka na svojom turné po krajinách severnej Afriky a že vicepremiér urobil svoje vyhlásenie potom, ako sa v Ankare stretol s prezidentom Abdullahom Gülom. Ten zasa zdôraznil, že demonštrujúci majú demokratické právo prejaviť pokojnou formou svoj nesúhlas. Zdá sa teda, akoby Erdoganova „služobná cesta“ umožnila politickým silám v rámci vládneho tábora dať najavo, že za ním nestoja vo vyrovnanom šíku.
Veľkou otázkou však je, či to môže stačiť. Koniec koncov isté rozdiely v názoroch na to, ako Erdogan do systému sekulárneho tureckého štátu vpašúva náboženské konzervatívne prvky, boli v rámci jeho vlastného tábora známe i predtým. Rovnako rozdiely v názoroch na to, ako otvorene pripravuje premenu Turecka z parlamentného na prezidentský systém ešte predtým, ako sa na budúci rok pokúsi stať prezidentom.
Tie státisíce či milióny rozhorčených Turkov, pre ktorých boli slzný plyn a vodné delá Erdoganovej polície príslovečnou poslednou kvapkou, sa už sotva teraz uspokoja s tým, že sa po tom všetkom podpredseda Erdoganovej vlády stretne s predstaviteľmi spomínaných „pôvodných demonštrantov“, ako to sľúbil.
Podľa Erdogana v žiadnom prípade nejde o „tureckú jar“, podľa vzoru „arabskej jari“. Okrem iného vraj preto nie, lebo veď v Turecku je, na rozdiel od režimov, ktoré zmietla „arabská jar“, pluralitný politický systém. Problém však nie je v tom, že Erdoganova strana trikrát po sebe zvíťazila v demokratických voľbách, ale v tom, že so svojou prevahou v parlamente narába, akoby išlo o absolútnu moc.
Do protestov sa už zapojili niektoré ľavicové odborové organizácie a politická opozícia. Tú Erdogan, verný tradíciám všetkých autokraticky zmýšľajúcich politikov, obvinil z rozpútania nepokojov a „výtržností“ už hneď na začiatku.
Na začiatku išlo o aroganciu, s akou Erdoganova strana ruka v ruke s developermi narába so starobylým Istanbulom. Naozaj išlo o mestský park. Od chvíle, keď Erdogan pripustil (a neodsúdil) brutálny protiútok polície, však už ide o viac. Konkrétne o neho. Požiadavkou dňa nie je to, aby sa niekto z vlády porozprával s demonštrantami, ale aby vláda odstúpila.