Garantovaná strata
Dlhová kríza štátov eurozóny priniesla aj uvoľnenú menovú politiku Európskej centrálnej banky spojenú s extrémne nízkymi úrokmi.
Slovensko si tak v máji dokázalo požičať peniaze na desať rokov vydaním štátnych dlhopisov za historicky najnižší úrok 1,6 percenta ročne. Ak tento výnos porovnáme s poplatkami správcov tzv. tretieho penzijného piliera reprezentovaného doplnkovým dôchodkovým sporením (len za správu je to až 2,3¤% z majetku sporiteľa), dôjdeme k záveru, že si správcovia fondov robia zo svojich sporiteľov dobrý deň. Poplatky v DDS sú totiž vyššie ako úroky požadované veriteľmi, ktorí majú záujem uložiť svoj kapitál do cenných papierov.
Napriek tomu, že poplatky v DDS sú oveľa vyššie ako vo väčšine podielových fondov, ich správcovia lamentujú, že sú vzhľadom na náklady a pomerne drobné sumy mesačne poukazované na účty klientov nižšie, ako by si predstavovali.
K poplatkom za správu aktív však treba pripočítať i ďalšie náklady, ktoré si bez rozpakov odkrajujú z peňazí sporiteľov: poplatky hradené obchodníkom s cennými papiermi, ich depozitárovi, za vedenie účtov u tretích osôb, subjektom, ktoré zabezpečujú vyrovnanie obchodov, odplaty audítorom…
Sporiteľovi tak z dosiahnutého výnosového koláča zostáva veľmi málo, alebo mu dokonca z úspor na starobu ubúda! Nemôžeme sa preto čudovať, že väčšina z nich sa usiluje presunúť peniaze z rúk správcov čo najskôr na vlastný účet v banke s predpokladom, že tam získa viac. Celková výška poplatkov vrátane tých za „zhodnotenie aktív“ je oveľa väčšia ako výnosové odrobinky, ktoré vraj majú sporiteľovi zvýšiť šancu na slušný doplnkový dôchodok.
K zatraktívneniu dobrovoľného sporenia na penziu by mali prispieť pripravované legislatívne zmeny, najmä v obnovení možnosti odpočítať z daňového základu príspevky zamestnanca do výšky 15 eur mesačne. Tým môže ročne ušetriť okolo 34 eur. Teda daňová úspora je menšia ako náklady v banke za účet, na ktorý mu chodí výplata od zamestnávateľa.
Motivácia sporiť si takouto formou na penziu je skôr symbolická, rovnako ako celková suma nasporených peňazí, ktorých výnosy sú obeťou inflácie a vysokých poplatkov. Jedinou výhodou tohto druhu sporenia sú príspevky, ktoré svojim pracovníkom k tomu pridáva zamestnávateľ.
V minulosti sa z daňovej úľavy tešili aj tí, čo si uzavreli životné poistky, dlhodobo sporili v podielových fondoch a účelových vkladoch v bankách. O opätovnom vzkriesení takéhoto spektra dobrovoľného penzijného sporenia sa však dnes vôbec nehovorí. Pritom banky vedú sporiace účty v zásade bez poplatkov, peniaze im na rozdiel od DDS chráni Fond na ochranu vkladov. Nesťahujú sa z nich ani poplatky, ktorých štruktúra a výška vzbudzuje oprávnené obavy, že viac ako sporenie zamestnancov ide o lukratívny biznis finančných spoločností. Ak bude znehodnocovanie peňazí vinou inflácie ešte rýchlejšie ako dnes, umožní to majiteľovi takýchto úspor prilepšiť si o dvadsať rokov k dôchodku akurát tak na kávičku…
Znehodnocovaniu peňazí infláciou sa dá zabrániť iba v prípade, ak sa sporiteľ rozhodne pre riskantnejšie penzijné fondy, ktoré v súčasnosti profitujú z rastu akciových trhov. Tie sa vysokému zhodnoteniu tešia najmä po čiastočnom prasknutí bubliny cien zlata a vďaka veľmi nízkym úrokom ponúkaných bankami sporiteľom vo väčšine krajín s dobrým ratingom.
Vyššie výnosy sú vo všeobecnosti odrazom vyššieho rizika, že namiesto výnosov pocíti investor na vlastnej koži stratu. Závislosť budúcich dôchodkov od vývoja trhov a nálad na svetových burzách nie je ideálna. Otázne je, čo u sporiteľov preváži: Obavy z demografického vývoja alebo hrozby znehodnotenia majetku vo fondoch?