Vláda pre eurozónu
Po rokoch váhania sa Francúzsko vrátilo do Európy. François Hollande predložil kľúčové návrhy na vytvorenie "ekonomickej vlády", na čele ktorej by mal stáť prezident EÚ (predseda Európskej rady).
Tento tím sa bude schádzať každý mesiac, aby prediskutoval hospodárske a rozpočtové otázky, ako aj také otázky, ako je vysoká nezamestnanosť mládeže. Mal by sa podieľať na vytvorení plnohodnotného európskeho energetického spoločenstva, ktoré by napomohlo prechod k „zelenej energii“. V neposlednom rade by prispel k integrácii eurozóny ako spoločenstva s vlastným rozpočtom a možnosťou požičať si.
Celý tento arzenál iniciatív môže dobre poslúžiť na odpútanie pozornosti od súčasných problémov Francúzska, ktoré trápi recesia. Jedna vec je však oveľa významnejšia: prvýkrát za dvadsať rokov z Paríža zaznelo jasné áno pre ďalšiu európsku integráciu. Obrysy tohto projektu sú síce stále nejasné, ale Francúzsko sa teraz zasadzuje v prospech väčšej ekonomickej i politickej integrácie, čo by znamenalo prehodnotenie zmlúv. Po tomto obrate už Nemecko nie je osamotené pri vytváraní budúcej politickej integrácie.
To však neznamená, že nasledujúce dva roky budú prechádzkou ružovým sadom. Hoci obe krajiny teraz súhlasia, že ekonomická vláda bude potrebná, ich vízie sú od seba stále vzdialené. Pre kancelárku Angelu Merkelovú sa úloha tejto inštitúcie obmedzuje na kontrolu národných rozpočtov. Také obmedzenie však nemôže uspokojiť keynesiánske ambície Paríža zahŕňajúce makroekonomickú kontrolu.
Odkedy sa na rokovacom stole ocitla téma jednotnej meny, Francúzsko opakovane nastoľovalo požiadavku vytvorenia ekonomickej vlády v eurozóne. Jeho dirigistický prístup však nebol v súlade s nemeckými očakávaniami, že Európska centrálna banka by mala zostať nezávislá. Na rozdiel od Paríža Berlín má historické dôvody, pre ktoré veľmi obozretne pristupuje k štátnym zásahom do ekonomickej sféry. Vytvorenie vlády pre eurozónu si tiež vyžaduje vzdanie sa suverenity štátov v dôležitých oblastiach, čo je oblasť, kde sa Nemecko, ktoré urobilo veľký ústupok vzdaním sa marky, cíti oveľa pohodlnejšie než Francúzsko.
V niektorých pôvodne veľmi rozdielnych otázkach došlo k zblíženiu. Berlín postupne pripustil, že nejaká forma spoločnej „správy“ ekonomických záležitostí je nevyhnutná. Potom, v auguste 2011, oba štáty vyjadrili názor, že „skutočná ekonomická vláda“ by mala koordinovať hospodársku a fiškálnu politiku v eurozóne. Na francúzskej strane však dlho prevládalo váhanie, či urobiť veľký skok smerom k federalizácii, ktorá je nemeckou podmienkou pre väčšiu solidaritu v eurozóne.
Rok po tom, ako sa Hollande ujal svojho úradu, plne oceňuje zásadný význam francúzsko-nemeckej spolupráce. Prezidentov návrh sa preto javí viac ako len číry trik. No ešte sa uvidí, ako ďaleko bude Francúzsko ochotné zájsť pri kontrole rozpočtu a či Nemecko bude zmierlivejšie vzhľadom na „mutualizáciu dlhu“ a úlohu ECB, alebo jeho zlaté pravidlo polpercentného deficitu.
Pred júnovým summitom únie potrebuje Hollande vyslať signál do Berlína a Bruselu, že francúzsko-nemecký zámer, ktorý spoločne vyhlásili 22. januára tohto roku, neboli iba prázdne slová. Ruka, ktorú podáva Nemecku, je tiež výzvou pre Nemecko, aby ukázalo, že svoje sľuby o zvýšení solidarity v eurozóne dodrží. Ak sa tieto dve európske hospodárske mocnosti dohodnú, je pravdepodobné, že ostatné krajiny eurozóny ich budú nasledovať. Zbližovanie niektorých názorov sa už rysuje. Ale navrhnúť víziu spoločnej Európy si bude vyžadovať ešte veľa kompromisov.