97 miliárd hrozieb?
K starej známej pravde o tom, že nikto z nás si nemôže byť istý, či ho náhodou nesledujú nejakí tajní, pribúda pravda nová. Žiadni tajní si nemôžu byť istí, že ich pred svetovou verejnosťou jedného dňa neodtajní jeden z nich. Iná otázka je, čo nám to bude platné.
K Bradleymu Manningovi, americkému vojakovi, ktorý poskytol Wikileaks státisíce tajných diplomatických depeší, pribudlo nové meno. Edward Snowden poskytol denníkom Washington Post a Guardian dokumenty, podľa ktorých americká NSA (Národná bezpečnostná agentúra) podniká najmasovejšie špehovanie ľudí po celej planéte v dejinách.
Vyniesol Snowden nejaké citlivé informácie? Nepochybne. Vo svete tajných služieb, plnom paranoje, je každá informácia citlivá. A paranoja NSA je výnimočná ešte aj na pomery toho sveta.
Stačí spomenúť, že aj občania Spojených štátov sa len o samotnej existencii agentúry, založenej ešte v roku 1952, oficiálne dozvedeli až v roku 1975. Dodnes sa za tajnú pokladá čo i len informácia, koľko zamestnáva ľudí. Na otázky členov amerického Kongresu, koľko ľudí táto agentúra vlastne sleduje, dostávajú od jej predstaviteľov odpovede, že NSA „nemá prostriedky“ na to, aby mohla takéto údaje poskytnúť.
Bodaj by mala. Podľa zverejnených údajov má NSA prístup prakticky ku každej významnejšej telefonickej či elektronickej komunikačnej linke po celom svete. Od emailov až po internetové vyhľadávače, veľká časť takejto komunikácie virtuálne prechádza cez Spojené štáty. A v rámci nich má NSA, aspoň podľa toho, čo vyniesol Snowden, všetko napichnuté s povolením federálneho súdu.
Otázka, či „sledujú aj nás“ je bezpredmetná. Už len preto, lebo podľa údajov Guardianu iba v marci 2013 NSA cez svoj systém zhromaždila 97 miliárd položiek z počítačových sietí po celom svete.
Predstava, že všetky tieto dáta sa tak či onak týkali terorizmu, je absurdná. Nie. Ak aj má takýto systém slúžiť na odvracanie hrozieb, robí to tak, že namiesto lovenia jednotlivých rýb vyprázdňuje rovno všetky svetové rybníky naraz. Pritom ani tých 97 marcových miliárd evidentne nezabránilo aprílovému bombovému útoku v Bostone. A to sme stále len na pôde USA – o iných útokoch všelikde vo svete nehovoriac.
Oficiálne miesta sa bránia zvyčajným spôsobom: systém je vraj dobre zabezpečený proti zneužitiu, naozajstné sledovanie sa robí iba na základe dobrých dôvodov a s príslušnými povoleniami. Samozrejme, ako inak. Oficiálne miesta sa, ako vždy a všade v podobných situáciách, robia nechápavými.
Otázkou totiž nie je to, či sa dá alebo nedá systém zneužiť. Otázkou je, či takýto systém sám nie je zneužitím. Zneužitím technológií a našej vzrastajúcej závislosti od nich na to, aby sa náš život zaznamenával krok za krokom v nejakom virtuálnom sklade. A aby konečné rozhodovanie o tom, či sme alebo nie sme hrozbou, bolo v rukách ľudí, ktorých nikto z nás nevidel a nikdy o nich nepočul. V Amerike rovnako ako v Európe.