Zlý mzdový príklad
Čoraz viac zahraničných investorov objavuje bývalú NDR. V posledných dvoch rokoch sa uskutočnila séria investičných búrz v krajinách strednej a východnej Európy, kde sa prezentovali mestá a regióny z východného Nemecka. Tým reagovali na dve výzvy.
Jednak na to, že tamojšie obyvateľstvo starne oveľa rýchlejšie ako v západnom Nemecku. Preto tam chýbajú kvalifikovaní mladí ľudia. A zároveň na to, že mzdové rozdiely medzi západným a východným Nemeckom sú ešte stále také výrazné, že agentúry pre rozvoj investícií a obchodu vôbec nedokážu prilákať tunajšie pracovné sily do zaostalých regiónov.
Meklenbursko-Predpomoransko sa považuje za najchudobnejšiu spomedzi piatich spolkových krajín v celom východnom Nemecku. Tamojšia priemerná hrubá mzda je iba 1 920 eur, pričom v Nemecku ľudia v priemere zarábajú 2 706 eur, čo dáva priemernú čistú mzdu 1 345 eur.
Skutočnú mzdovú situáciu však tieto čísla značne skresľujú. Priemerná hrubá hodinová mzda v súkromných podnikoch síce minulý rok dosiahla 31 eur, no každý piaty zamestnanec bol zamestnaný v rámci tzv. prekérneho pracovného pomeru. To znamená, že ľudia vykonávajú tzv. minijob, za ktorý dostanú mesačný plat 451 eur, oslobodený od daní a odvodov. Minimálna práca je obmedzená maximálnou výškou mzdy, ale nie počtom hodín. Preto je veľmi obľúbená u zamestnávateľov, ktorí vďaka nej môžu lacno vytvoriť plnohodnotné pracovné miesto.
Podľa odhadov v roku 2020 bude až štvrtina zamestnancov v Nemecku pracovať na základe dohody o minimálnej práci. Väčšinou pôjde o ženy a ľudí na východe krajiny. Okrem toho čoraz viac týchto zamestnancov pochádza z juhu Európy, ktorý sa borí s obrovskými hospodárskymi problémami. Nakoľko nezamestnanosť v Nemecku zostala aj v čase krízy na pomerne nízkej úrovni, kancelárka Angela Merkelová rada hovorí o „zázraku na našom trhu práce“.
Na tento „zázrak“ však doplácajú zamestnanci. Nemecko patrí medzi sedem krajín Európskej únie, kde nejestvuje inštitút minimálnej mzdy. Určité obmedzenia, aby pracovné zmluvy neboli „proti dobrým mravom“, síce existujú, no je verejným tajomstvom, že napríklad majitelia hotelov na ostrove Rujana v Baltskom mori ponúkajú prácu za veľmi nedôstojných podmienok. Vedia, že ľudia sa nebudú sťažovať, lebo v tomto regióne je priveľa nezamestnaných. Okrem toho hodinová mzda 5 eur je podľa tzv. pracovných súdov dostačujúca aj za činnosti, ktoré si vyžiadajú určitú kvalifikáciu.
Má to však aj svoju odvrátenú stranu: nedostatok finančného uznania v práci je v Nemecku hlavným dôvodom depresií podmienených zamestnaním. Teda niet divu, že dnes viac ako štvrtina práceneschopných trpí touto chorobou. Štát im každoročne vyplatí dávky vo výške niekoľko miliárd eur, ktoré sa financujú z odvodov.
Naproti tomu podľa Nemeckého odborového zväzu by zavedenie minimálnej mzdy prispelo nielen k ozdraveniu verejných financií, ale aj zvýšeniu penzií. Dokonca i hnutie zamestnancov pôsobiace v rámci konzervatívnej CDU propaguje zjednotenú minimálnu mzdu. Kancelárka však túto myšlienku vytrvalo odmieta, lebo by to vraj mohlo mať negatívny dosah na konkurencieschopnosť Nemecka. Namiesto toho spolu s liberálmi obhajuje limity pre určité odvetvia.
Pre nemeckých investorov na celom svete je to však výzva na presadzovanie mzdovému dumpingu, čo je však veľmi krátkozraké. Európa práve v čase krízy potrebuje sociálny zmier a stabilizáciu demokracie, a to najmä pomocou hospodárskeho rastu. Ten však nie je možný bez participácie všetkých občanov, a to napríklad aj vo forme spotreby, ktorá si však vyžaduje primerané a zároveň dôstojné príjmy pre všetkých.