Hádka u susedov
Hádky u susedov nemusia byť len obťažujúce. Môžu byť aj poučné. Na rozdiel od panelákových sporov, patriacich zväčša k tomu prvému druhu, búrlivá verejná debata, ktorá v týchto dňoch prebieha u susedov v Česku, patrí jednoznačne k tým druhým.
Isto poznáte populárnu hypotézu, podľa ktorej človek zoči-voči nejakému krutému osudu prechádza piatimi štádiami: odmietanie, hnev, vyjednávanie, smútok, akceptácia. Požičajme si túto stupnicu a použime ju na svet českej politiky po vypuknutí škandálu vlády Petra Nečasa. Od politikov tamojšej vlády verejnosť najprv počúvala, že celá záležitosť je len taľafatka, že policajná akcia bola neprimeraná, že úloha šéfky Nečasovej kancelárie Jany Nagyovej patrí skôr do červenej knižnice a podobne.
K odmietaniu sa čoskoro pridal hnev. Už sa nepopiera, že traja poslanci ODS na jeseň vymenili svoje mandáty za lukratívne posty v štátnych podnikoch. Dnes už vládni politici vyhlasujú, že ak by mal toto niekto nazývať korupciou, potom by vraj musela byť zrušená celá demokratická (!) politika.
Neprekvapuje, že v tom hneve a odmietaní stoja v jednom šíku s vládnymi politikmi tie médiá, ktoré pred tromi rokmi vyfabulovali obraz zodpovednej, korupciu potláčajúcej a vo všetkých ohľadoch nanajvýš kompetentnej vlády „Pána Čistého“. Každý bráni to svoje.
Politici bránia svoju šancu dotiahnuť to ešte nasledujúcich jedenásť mesiacov k riadnym voľbám – šancu premaľovať v očiach voličov svoju fasádu korupčníkov a babrákov. Médiá bránia svoju rozprávkovú konštrukciu, podľa ktorej pravica je striedma a šetrí, kým ľavica je rozšafná a kradne. A ak náhodou kradne aj pravica, tak určite menej ako ľavica. Bránia tiež ilúziu, ktorú o sebe majú, že nech vypustia čokoľvek, musí to mať automaticky punc objektívnej pravdy.
No aj keď sú pohnútky aktérov ľahko čitateľné, predsa len je šokujúce, kam až sú schopní zájsť v snahe ospravedlniť korupciu. Britský The Economist o týchto snahách politikov a časti médií ešte začiatkom týždňa napísal, že sú „výrečnou ukážkou, do akého hlbokého bahna sa prepadla česká politická kultúra“.
Kšeftovanie s hlasovaním a s mandátmi so zámerom zabezpečiť si nerušené vládnutie alebo aspoň vládnutie, keď už tečie do topánok, je ťažkou chorobou politiky. Takéto rozdávanie lén v štátnych firmách nielenže nie je „demokratickou politikou“, ono ju priamo popiera. Na tom sa nič nezmení, ani keby sa ukázalo, že celá vec je čiastočne aj intrigou „partnerskej“ TOP 09, ktorá chce definitívne potopiť ODS. Naopak, obraz politiky by bol ešte horší. Zatiaľ čo česká vládna špička navonok ukazuje odmietanie a hnev, prezidentovi Milošovi Zemanovi, ktorý má jej osud vo svojich rukách, ponúka vyjednávanie. Od verejnosti však očakáva rovno akceptáciu. Akceptáciu nehanebného tvrdenia, že politika má presne takto vyzerať a že ani nemôže byť iná.
No povedzte, nie je tá hádka u susedov poučná? Veru je, vo všetkých ohľadoch.