Hovorte nahlas
Hovorte nahlas, nech je vás počuť a vidieť! Povedal predseda Európskeho parlamentu zhromaždeniu, ktoré sa minulý týždeň utáborilo pod oknami jeho kancelárie. Chudobní z 26 štátov prišli upozorniť, že biedy je viac a že cieľ únie byť spravodlivým a demokratickým domovom pre všetkých je papierovejší.
Stretnutie ľudí zažívajúcich chudobu sa konalo dvanásty raz a prvýkrát opustilo zasadacie siene komisie. Chudobných bolo vidieť, účastníkov zhromaždenia takpovediac tľapkali po pleciach, ale eufória ľahko vyprchá. Dialóg s inštitúciami je síce zakotvený v Zmluve o Európskej únii, ale praktickému uznaniu sa neteší. Pre politikov je predstava, že bedári sú najlepší experti na svoj život, v lepšom prípade bizarná.
V našej delegácii boli ľudia, ktorí poznajú chudobu dôverne. Mohol v nej byť aj Igor Hudák z Moldavy nad Bodvou. Vie, čo je chudoba a vie o tom hovoriť troma jazykmi. V roku 2011 sme spolu boli v Krakove na konferencii Európskej platformy proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Igor tam v sekcii o nezamestnanosti mladých hovoril o tom, aké sú možnosti mladých s nízkym vzdelaním a tmavšou pleťou na východnom Slovensku.
Jeho slová stlmili príval elegantných rečí na túto tému. On sám od odchodu zo školy nedostal žiadnu radu, ako si doplniť vzdelanie či získať zručnosti. Zmenil to až projekt občianskeho združenia. Igor sa chytil všetkých možností, ktoré vznikli: kurzov, divadla a dobrovoľníckeho vedenia krúžkov pre deti. Dokončil základnú školu a chce pokračovať na strednej škole, lebo chce byť učiteľom.
Igorov príbeh je ako z čítanky pre sociálnych aktivistov, no ručím za to, že je reálny. Taký reálny ako vykĺbená ruka a rany na hlave, ku ktorým prišiel počas policajnej razie a predvedenia na políciu. Práve v čase, keď naša delegácia v Bruseli debatovala o tom, ako riešiť chudobu a že chudobných by malo byť viac vidieť a počuť.
Fakt je, že Igora bolo vidieť. Fotografiu jeho dobitej tváre som našla na internete. Keď som sa ho pýtala, ako sa má, odpovedal, že sa to dá vydržať, horšie je to s deťmi jeho sestry, ktoré všetko videli. Pocikávajú sa od strachu, a keď počujú auto, boja sa, že zas idú kukláči.
Svetlou stránkou toho celého je, že Igora a ďalších obyvateľov prepadnutej ulice bolo aj počuť. Vzorným, občianskym spôsobom. Na čosi, čo vyzerá ako vojna, neodpovedajú násilím. Civilizovane, s úctou k pravidlám systému sa obrátili na rómskeho splnomocnenca a požiadali o riadne prešetrenie toho, čo sa stalo.
Takúto úctu k pravidlám u tých, ktorých práva sú zabudnuté, by sme nemali považovať za samozrejmé. Mali by sme si veľmi vážiť, že ľudia ako Igor sú aj po takom zážitku ochotní uznávať pravidlá a zúčastňovať sa na politických dialógoch, aj keď ich druhá strana možno neberie vážne. A že váha ich hlasu bude asi malá.
Igor mi už sľúbil, že príde debatovať o novele zákona o hmotnej núdzi, na ktorú chceme pozvať predstaviteľov ministerstva rovnako ako ľudí, ktorým na ministerstve projektujú životnú úroveň. Nemusia sa báť. Igor hovorí k veci tichšie a zdvorilejšie ako ja.