Nemiestny vtip
Majetkové priznania politikov a verejných funkcionárov v mnohých prípadoch vyzerajú ako nemiestny vtip. Prečo by aj nie, veď tým najnemiestnejším vtipom je tu zákon o konflikte záujmov, ktorý pravidlá zverejňovania majetku upravuje.
Pochopiteľne, že do človeka vojde zlosť, keď si na internete prečíta, ako príslušný minister alebo poslanec „zverejňuje“ to, že vlastní „auto“, „ornú pôdu“, či „rodinný dom“. Všetci tušíme, že vo väčšine prípadov asi nepôjde o tridsaťročnú škodovku, desaťárový pozemok, o ktorý sa dotyčný delí s pätnástimi ďalšími príbuznými, pretože ide o dedičstvo, a že pod rodinným domom si takisto netreba predstavovať nejaký polozborený domec s vlhkými múrmi po prastarých rodičoch.
Všetci tušíme, ale nikto nevie nič konkrétne a presne. Veď práve o to im ide. Skutočné majetkové pomery našich politikov sú v lepšom prípade akurát predmetom záujmu bulváru, ktorý je síce efektný, ale nikdy nejde do hĺbky. V horšom prípade je tá neurčitosť a neistota vzhľadom na ich bohatstva pre potentátov dokonca pomôckou, ako na prípadných súdoch pre neoverené (a vďaka bezzubým zákonom aj neoveriteľné) informácie z médií vytĺcť ešte viac peňazí.
V Bratislave si na jeseň roku 2001 vyskúšali experiment s verejnými, takzvanými „bielymi“ bicyklami, ktoré mal každý možnosť zadarmo využiť. Čo myslíte, ako sa to skončilo? Po troch týždňoch sa z prvých deviatich „bielych“ bicyklov našli len dva, aj to bez kolies… Minulý rok si to naše hlavné mesto chcelo vyskúšať znova. Do súťaže na systém verejných bicyklov sa už pre istotu nikto neprihlásil.
Poučenie? Samozrejme, nabudúce sa budú bicykle zamykať. Niekto bude na ne musieť dozerať, neustále kontrolovať ich počet a stav a tak ďalej. Možno by to fungovalo, lenže to už bude celkom iný projekt. V krajine, kde všetko, čo je možné zneužiť, je aj zneužité a všetko, čo je možné ukradnúť, bude skôr či neskôr aj ukradnuté, nemôže fungovať nič, čo by stálo iba na vzájomnej dôvere.
S politikou je to navlas také isté. Ak by sme v nej chceli transparentné pomery, nesmelo by sa nič ponechať na politikov samotných. Nie oni, ale niekto iný by mal zostaviť zákon, podľa ktorého sa budú skúmať ich majetky. Niekto iný by mal za nich určiť pravidlá toho, čo je ešte prípustný lobing a čo je už korupcia. Niekto iný by mal stanoviť, že je neprípustné prepísať majetky na tretie osoby a potom písať zákony, ktoré sú tým majetkom šité na mieru (napríklad zdravotníctvo je už dvadsať rokov takýmto eldorádom).
Takéto pomery sú však už čistá fikcia. Nie je možné zákonmi obchádzať zákonodarcov. Kruh sa uzatvára.
Lepší zákon o konflikte záujmov je nevyhnutné minimum, ale aj keby sa hneď zajtra na jeho znení zázrakom dohodla celá parlamentná scéna, stačiť to nebude. Najprv treba politickým stranám vytrhnúť z rúk štát, ktorý si delia ako vojnovú korisť. Až potom bude lepšie vidieť aj na jednotlivcov.