Oblúkom späť
Mohol to byť prelomový školský rok. No len za predpokladu, ak by učitelia, ktorí vstúpili do štrajku, na svojich požiadavkách skalopevne trvali. Len tak mohli niečo dosiahnuť. Zľakli sa, a ako „odmenu“ za svoju ústupčivosť získali kozmetické úpravy miezd, ktoré sú výsmechom ich nesmierne namáhavej práce.
Navyše parlament sa im ešte „odvďačil“ tým, že päť percent mzdového normatívu môže ísť dočasne na prevádzku škôl. Vzhľadom na to, že v čase štrajku vláda učiteľom garantovala, že „všetky peniaze, ktoré štát posiela mestám, obciam a VÚC na platy učiteľov, sa dostanú priamo do rúk učiteľov a nebudú sa používať na iné účely“, je to doslova výsmech učiteľského stavu.
No to nie je všetko: avizované zvyšovanie počtu žiakov v triedach, vzdialené prísľuby na zlepšenie financovania školstva a množstvo ďalších prešľapov v rezorte sú dôvodom, aby učitelia po prázdninách dali jasne najavo svoje stanovisko.
Lebo ak by rezort školstva pokračoval v nastúpenom trende, tak sa poľahky môže stať, že prváčik, ktorý o 20 rokov pôjde do školy, okrem chýbajúceho šlabikára, nebude mať ani učiteľa (už teraz v učiteľskom zbore pracuje mnoho dôchodcov) a možno ani len budovu, v ktorej by sa učil a jedinou alternatívou ku kolabujúcim štátnym školám budú len školy súkromné alebo cirkevné.
Oblúkom sa tak vrátime späť do čias 1. ČSR, keď sa sociálnodemokratický minister školstva Ivan Dérer všemožne usiloval o to, aby vzdelávanie vymanil spod vplyvu cirkvi, a preto zakladal štátne meštianky.
Paradoxne, iný sociálny demokrat Dušan Čaplovič svojou (ne)činnosťou prispieva k pravému opaku.