Čínsky drak ide na tigrovi
Čínsky ekonomický rozvoj sa stal symbolom úspechu. Žiadnej inej krajine sa nepodarilo dosahovať tak dlho taký vysoký rast, spojený s rekordným poklesom chudoby a rastúcou životnou úrovňou (hoci veľmi nerovnomernou).
Čína ohlásila svoje reformy pod taktovkou Teng Siao-pchinga na konci 70. rokov. Z hľadiska štruktúry HDP sa Čína orientovala na čistý export a s tým spojený prílev investícií. Pre izolacionistickú Čínu pomerne netypická politika „otvorených dverí“ však slávila úspechy. V novom tisícročí sa pozícia Číny začína meniť. Z krajiny hosťujúcej sa stáva krajinou investorskou: tomu zodpovedá aj heslo „go global“. Čína použila svoje obrovské devízové rezervy na vytvorenie fondu (China Investment Corporation), ktorý plní aj strategické investičné plány čínskych štátnych podnikov.
Čínsky ekonomický systém je zvláštnou kombináciou trhu a silnej vlády. Najčastejšie sa preň používa termín štátny kapitalizmus. Hospodárska politika, ktorú aplikuje čínska vláda, sa stáva inšpiratívnou aj pre mnoho rozvojových krajín, a to aj vzhľadom na to, ako sa v ich očiach zdiskreditovali odporúčané (či skôr vnucované) opatrenia MMF.
Čínska vláda si je však vedomá viacerých problémov spojených s jej ekonomickým modelom. Obrovská záťaž na životné prostredie, ktorú zrýchlená industrializácia krajiny sprevádza, ako aj vysoká nerovnosť, ktorá nemá „len“ triedny charakter, ale aj geografický, vedie k sociálnemu napätiu v spoločnosti. A napokon zásadná otázka: či sa čínsky model rastu, typický pre rozvojové krajiny, už „neprežil“.
Tieto úvahy zrejme viedli čínsku vládu k formulácii národohospodárskych zmien v dvanástej čínskej päťročnici. Čínska vláda sa tu hlási k vyššej kvalite života, potláčaniu nerovností a k zmene svojho modelu, založeného na exporte a investíciách. Ako v mnohých iných ukazovateľoch, aj v miere investícií sa Čína „vymyká bežným kategóriám“. Podľa databázy MMF sa miera investícií v Číne pohybuje dlhodobo nad 40%, pričom miera, ktorá je považovaná za žiaducu pre krajiny vo fáze dobiehania, je 25%! Čína je navyše (stále ešte) schopná pokryť túto obrovskú mieru investícií národnými úsporami.
Lenže práve tu je onen pes zakopaný. Taká vysoká miera investícií je tak trochu Ponziho schéma. Je to jazda na tigrovi, ktorá môže ľahko viesť k prehriatiu ekonomiky, k bublinám a ďalším pre stabilitu ekonomiku nebezpečným javom. Niet divu, že čínska vláda si teda stanovila v dvanástej päťročnici posilnenie domáceho dopytu. Je to rozumný krok, ale zatiaľ tu nie sú presvedčivé výsledky. Miera investícií minulý rok dosiahla takmer 47%. Domáci dopyt je veľmi nízky. Pohybuje sa iba okolo 35%, čo je suverénne najmenej i v porovnaní s ďalšími rozvíjajúcimi sa ekonomikami skupiny BRICS.
Proti obavám z úverovej bubliny a možnosti následnej finančnej krízy, pred ktorou varovala agentúra Fitch, minulý týždeň rázne zasiahla čínska vláda. Čínsky bankový systém je totiž do značnej miery pod kontrolou vlády. Pokles návratnosti investícií, o ktorom píše Financial Times, je varovným signálom, že pokračovanie úverovania rozsiahlych investícií pri príliš malom domácom dopyte nemôže ďalej pokračovať.
Čína má pred sebou príklad krajiny, ktorá sa o rovnaký manéver pokúsila pred viac ako 20 rokmi. Japonská snaha o zmenu národohospodárskej orientácie z investične orientovaného rastu na domáci dopyt však nebola úspešná. Japonské dve stratené dekády nech sú pre Čínu veľkým poučením.
Čína je ako rýchlik rútiaci sa vpred. Lenže keď je potrebné prehodiť výhybku, potom musí nutne prísť spomalenie, aby sa rýchlik mohol dostať na inú, udržateľnejšiu a sociálne spravodlivejšiu koľaj.
Upravená verzia vychádza na blogu Kritická ekonómia.