Kde je problém?
Téma voľby generálneho prokurátora zatienila iné, prinajmenej rovnako vážne problémy slovenskej justície.
Z pohľadu účastníka súdneho konania, teda hlavne občana, je azda najcitlivejšou otázka neprimeranej dĺžky konania. Počas predchádzajúcich rokov sa podarilo skrátiť priemernú dĺžku súdnych konaní, ale naďalej je doba nezanedbateľného percenta sporov iracionálne dlhá (a to najmä v prípade, že máte smolu, že vaša vec patrí medzi ne…)
Súdne rozhodnutia majú veľmi rôznu kvalitu od brilantného právneho myslenia po nevysvetliteľné texty. Len pomaly mizne pachuť po antidiskriminačných žalobách časti sudcov. O údajnej korupcii sa šíria legendy, ale konkrétností je minimum, a tak ťažko odhadnúť, kedy sa neúspešný účastník konania sťažuje na „podplateného sudcu“ a kedy ide o to najhoršie v súdnictve. Justícia má na Slovensku horšiu povesť ako výsledky práce.
Súdy sú zavalené hromadnými žalobami, ktorých počty v niektorých prípadoch idú do desaťtisícov. Časť z nich vzbudzuje podozrenie, že skutočným zámerom žalobcov nie je dosiahnuť ochranu svojich práv alebo záujmov voči žalovaným, ale zahltiť až znefunkčniť súd a následne získať primerané finančné zadosťučinenie za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, čiže „súdiť sa proti súdu“ a štátnemu rozpočtu.
Problémy súdnictva nemajú spoločného menovateľa ani jediné riešenie. Ku zvládnutiu ich nezanedbateľnej časti môže prispieť špecializácia sudcu na niektorý relatívne úzky typ agendy. Ak sa niekto dlhodobo zaoberá pracovnoprávnymi spormi alebo spormi súvisiacimi s nehnuteľnosťami, tak dokáže rozhodnúť kvalitnejšie a viac vecí, ako keby sa venoval celej obrovskej občianskoprávnej agende. To, čo je v medicíne už dávno samozrejmosťou, sa však v právnej praxi presadzuje príliš ťažko a pomaly.
Špecializácia na prvostupňových súdoch naráža na elektronickú podateľňu, ktorá získala status posvätnej kravy. Cieľom jej zavedenia bolo podstatne sťažiť výber sudcu účastníkom konania aj konkrétnej veci sudcom. Jej skutočné fungovanie však predpokladá súd s aspoň 15 – 20 sudcami a podstatne obmedzuje špecializáciu. Mnohé okresné súdy však majú menej ako 10 sudcov. Nevyhnutne to vedie k situácii, keď 90¤% niektorej agendy dostáva určitý sudca a náhodne určených zvyšných 10¤% iný, aby sa zachovalo aspoň zdanie náhodného prideľovania vecí.
Elektronická podateľňa občas s jej vlastnou zlomyseľnosťou pridelí najťažšiu vec začínajúcemu sudcovi, čo by predseda súdu nikdy nespravil, keby mal on prideľovať spisy. Existuje však aj iná cesta, ako naplniť možno správny zámer presadzovateľov elektronickej podateľne a vyhnúť sa časti jej negatív. Vopred určiť rozvrhom práce, ktorý sudca vybavuje ktorý typ agendy (napr. dopravné nehody, pracovnoprávne spory). Alebo dostane túto právomoc i zodpovednosť predseda súdu?
Sympatické tempo nabrali práce na nahradení občianskeho súdneho poriadku novým procesným právom. Masa novelizácií spravila z občianskeho súdneho poriadku predpis vyžadujúci majstra výkladu práva. Možno diskutovať o tom, či zámer nahradiť ho trojicou procesných kódexov pre sporové, nesporové a administratívne veci je tým správnym riešením, ale rekodifikácia procesných predpisov predstavuje dobre cielený pokus o postupné riešenie zavalenosti súdov a azda i sprehľadnenie súdneho konania.
Ľahšie sa zaujímajú zásadné politické stanoviská k výberu na nového generálneho prokurátora, ako sa diskutuje o vzťahu špecializácie sudcov a náhodného prideľovania vecí. Skutočné problémy súdnictva sa však vzpierajú jednoznačným vyhláseniam.