Tesne pred svitaním
Keď kedysi chceli ľudia prepadnúť susedný kmeň, vedeli, že najlepšie bude, keď si na svoj útok vyberú bezmesačnú noc. Ideálne bolo zaútočiť tesne pred svitaním, pretože, ako vieme, vtedy býva najväčšia tma. Navyše všetci vtedy hlboko spia.
Dnes by to už vyzeralo inak. Načo bezmesačná noc? Slovensko je predsa najzraniteľnejšie šesťdesiat dní do roka. Náš štát sa vypína, ako stlačením tlačidla, vždy na letné prázdniny.
Prázdninuje naša vláda. Prázdninuje i náš parlament. Darmo, po tej desaťmesačnej drine potrebujú naši volení zástupcovia zo osem týždňov na zotavenie. Ako sa od nich dozvedáme, ešte aj tak väčšinu prázdnin strávia „politickou prácou“. Možno dokonca oným legendárnym „chodením medzi ľudí“, keďže po väčšinu roka musia, chudáci, chodiť iba medzi politikov.
Prázdninujú naše súdy. Niežeby boli celkom zavreté, to nie. Občas sa predsa našej polícii pritrafí chytiť nejakého kriminálnika aj cez prázdniny, takže niekde musí sedieť sudca, ktorý zariadi napríklad vzatie do väzby. Inak sa však veľa toho neudeje.
Zvláštnou kapitolou je Ústavný súd. Je síce možné, že sa nejaký ten senát zíde aj cez prázdniny, no plénum má čas až do septembra. Tu sa však veľmi niet čomu čudovať: strážcovia ústavnosti v našom štáte si predsa môžu trochu vydýchnuť, keď parlament nezasadá…
Kmene sa v našich zemepisných šírkach už našťastie nenapádajú. No ešte stále zostáva otázka, prečo vlastne by sa mal štát každoročne v lete takto „vypínať“, nezodpovedaná.
Nie, nesnažíme sa budiť morálne rozhorčenie pomocou lacných klišé. Pravdaže vieme, že práca poslanca nespočíva (alebo by aspoň nemala spočívať) iba v exhibíciách pre kamery počas plenárnych schôdzí Národnej rady. Rovnako prácou ministra nie je len spoločná schôdzka kabinetu raz do týždňa. Sudcovia majú tiež čo robiť aj vtedy, keď nemajú na sebe talár a nesedia na pojednávaní, a tak ďalej.
Problém je len v tom, že rovnako v našom štáte pracujú aj všetci ostatní, ktorí majú prácu. Všetci ostatní však nemôžu prísť za zamestnávateľom s tým, že si vyberú sedem týždňov dovolenky naraz. Jednak na ňu nemajú nárok, ale aj keby mali, zamestnávateľovi by väčšinou akurát zvýšili tlak (a sebe šance na výpoveď). No a potom je tu ešte jeden aspekt: nikde sa nepíše o tom, že by sme si financovali štát akosi „sezónne“. Štát má pre nás fungovať na sto percent aj vtedy, keď sme na dovolenkách a naše deti na prázdninách.
Ak je toto klišé, potom nie je o nič menšie, ako to, podľa ktorého majú štátni funkcionári svoje platy naviazané na priemernú mzdu. Zrejme sa tým má zdôrazniť demokratická povaha našej politiky: politici sa budú mať dobre podľa toho, ako dobre sa budú mať ľudia. Záhadou len je, prečo sa majú mať dobre v násobkoch: v násobkoch priemernej mzdy, v násobkoch priemernej dovolenky. Kedy sme sa na tom dohodli? Muselo to byť asi niekedy tesne pred svitaním. Keď sme všetci hlboko spali.