Vek špehovania
„Tajná služba nebola mojou top prioritou,“ bránil sa najdlhšie slúžiaci európsky premiér Jean-Claude Juncker pred luxemburským parlamentom. „Ba čo viac, dúfam, že Luxembursko nebude mať nikdy takého predsedu vlády, ktorý by tajnú službu považoval za svoju prioritu.“
Tieto vety sú symptomatické. Demokratické štáty naozaj nepotrebujú vládcov, ktorí by chceli vládnuť pomocou tajných služieb. Lenže nepotrebujú ani takých, ktorí dôverujú tajným službám natoľko, že ich nechajú odtrhnúť sa z reťaze. A to by bol ešte ten lepší prípad. Ak si naša súčasnosť zaslúži aj pomenovanie informačný vek, potom nestačí povedať, že v ňom žijeme. My sa v ňom totiž pekne topíme.
Kam sa obrátime, tam zanechávame stopy. Naše telefonáty, emaily, facebookové a skypové konverzácie, vyhľadávanie a nakupovanie cez internet, to všetko sa ukladá vo virtuálnom priestore. „Náš“ internetový obchod nám začne predkladať ponuky, ktoré sú nám vraj šité na mieru. Máme sa tešiť – sme vážení zákazníci? Alebo sme skôr opice v klietke, ktorým chovateľ po krátkom čase pozorovania ponúka práve také ovocie, ktoré im chutí?
V kamenných obchodoch, úradoch a na rôznych pracoviskách nás sledujú kamery, počúvajú mikrofóny. Špehujeme a strážime sa navzájom ako gauneri, ktorí od seba nič dobré nečakajú. Čo je však najhoršie, my sa na to vlastne ani nemôžeme urážať. Nešpehujeme sa navzájom o nič viac, ako nás špehujú naše vlády. Naši demokraticky volení zástupcovia, ktorí tvrdia, že je to iba pre našu bezpečnosť. Za naše peniaze a na technickej úrovni, o akej sa nám ani nesníva.
Čo by robil nejeden staroveký tyran, keby o svojich poddaných mohol vedieť toľko, koľko o nás môžu vedieť naši demokratickí vládcovia? Tajné služby dnes robia to isté, čo robili vtedy – špehujú iných mocnárov. Okrem toho však špehujú aj všetkých ostatných. Informácie sa neukladajú preto, že ich niekto teraz potrebuje, ale preto, aby boli k dispozícii, ak by ich ktosi potreboval v budúcnosti.
Staroveký tyran bol odkázaný na to, až sa niekto z vlastnej vôle prejaví ako jeho nepriateľ. O tom, či sme, alebo nie sme potenciálni nepriatelia, dnes už nerozhodujeme my sami. Rozhodujú zberači informácií o nás. Ľudia, ktorí ak sa rozhodnú hrať svoje vlastné hry, majú väčšiu moc, než akú majú formálni vládcovia. A oni svoje hry hrajú dnes a denne.
Nezákonne špicľovali aj celkom nedávno u nás, za istého ministra obrany, ktorý sa dokonca ich informáciami chvastal. Ako dnes vidno, podobne špicľovali v Luxembursku, akurát Juncker je príliš inteligentný na to, aby sa k takým praktikám priznával.
Ale takto sa predsa špicľuje krížom-krážom po celom svete. Dokonca zákonne a vraj v mene demokracie. Naopak, za zločincov sú vyhlasovaní ľudia, ktorí o tom vydajú svedectvo. Myslia si, naivne, že konajú v súlade s názorom väčšiny demokratického sveta. Lenže demokratický svet je žaba, ktorá je už napoly uvarená. A voľká si, ako je v tom hrnci útulne a bezpečne.