Zlaté pravidlo
"Nerob druhým to, čo nechceš, aby iní robili tebe.“
Niektorí tento výrok pripisujú Konfuciovi, podľa inej tradície takto odpovedal na otázku, či je možné celé učenie Tóry zhrnúť jednou vetou, rabín Hilel. Podobná maxima sa však dá nájsť asi v každom systéme morálky a náboženstva na svete.
Ľudia, ktorí radi redukujú náboženstvo na súbor mravných prikázaní, budú s týmto výrokom určite súhlasiť. Otázka len je, čo by zostalo z náboženstiev po celom svete, keby sa ním naozaj riadili. Poslanci v Dubline schválili návrh historicky prvého írskeho zákona, povoľujúceho interrupcie. Pravdaže, len v prípade vážneho ohrozenia života ženy, prípadne vtedy, keď sa traja lekári zaručia, že ak by sa potrat nevykonal, žena sa pokúsi o samovraždu. No aj takýto zákon stihol v krajine najkatolíckejších katolíkov na sever od Ríma vyvolať búrlivé protesty. Írsky premiér údajne preto dostával aj listy písané krvou…
Tí najhorlivejší z írskych katolíkov si tú životnú múdrosť zjavne vysvetlili po svojom: nechcú, aby im ich politici zakazovali v mene viery ohrozovať zdravie a životy ľudí, ktorí môžu mať vieru celkom inú. Alebo aj žiadnu. Správajú sa ako fanatici každého iného druhu. Aj tí vždy nariekajú, keď im nie je dovolené slobodne vnucovať svoje životné pravidlá ostatným. Na svete sú milióny a milióny veriacich všetkých možných vyznaní, ktorí žijú so spomínaným prikázaním v absolútnom súlade. Dodržiavajú svoje vlastné pravidlá, no nevnucujú ich iným. Lenže nie o nich je tu reč. Reč je o inštitúciách náboženstiev.
Konferencia biskupov Slovenska v týchto dňoch vydala vyhlásenie o „rodovej rovnosti“. Úvodzovky nie sú náhodné: to, čo naši katolícki biskupi uvádzajú ako rodovú rovnosť, respektíve „gender ideológiu“, je totiž obyčajnou znôškou výmyslov.
Tak napríklad o nej píšu: „Podľa tohto chápania manželstvo a rodina je vraj prežitkom, preto sú snahy už deti ovplyvňovať k alternatívnym formám partnerstva.“ Alebo dokonca: „Biologicky podmienené pohlavie treba údajne prekonať možnosťou jeho slobodného výberu, čím sa vraj zabezpečí rovnosť medzi ľuďmi.“
Ak niekto verí v nepoškvrnené počatie, v zmŕtvychvstanie a množstvu iných zázrakov, je to jeho súkromná vec. Práve tak je jeho vecou, ako chce viesť svoj vlastný život. Ak si však myslí, že je povolaný rozprávať do toho, ako majú žiť všetci ostatní, nemal by o nich aspoň bezostyšne klamať.
Otázka je, či náboženské inštitúcie v snahe zachovať si vplyv môžu aj neklamať. Či si môžu v úsilí o šírenie svojho poňatia morálky dovoliť ignorovať pokrivené názory fanatikov zo svojho tábora. A či môžu pri tom všetkom prestať vyplakávať vždy, keď im dnešná spoločnosť nechce dovoliť obmedzovať druhých. Otázka za milión teda znie, čo by sa s nimi stalo, keby sa naozaj riadili spomínaným pravidlom. Nech už ho ako prvý sformuloval, kto chcel.