Dotačné dilemy
Model postavený na lacnej pracovnej sile a lacnej energii prestane fungovať v okamihu, keď cena jedného alebo druhého začne rásť. A presne to hrozilo v prípade výroby hliníka na Slovensku, keďže medzičasom sa u nás ceny energií vyšplhali tak vysoko, že sú momentálne druhé najdrahšie v únii.
Žiarske Slovalco vďaka veľmi výhodnej zmluve malo na 20 rokov zabezpečený odber lacnej elektrickej energie, ktorá je pri výrobe hliníka kľúčová. Produkcia hliníka je totiž energeticky veľmi náročná. Dá sa povedať, že extrémne. Pre lepšiu ilustráciu: žiarska hlinikáreň odoberá ročne cca 2 375 gigawatthodín, čo je približne desatina elektriny vyrobenej v Slovenských elektrárňach. Na porovnanie: celá tepelná elektráreň v neďalekých Novákoch má ročnú kapacitu zhruba 4 500 GWh.
Lenže výhodná zmluva sa tento rok končí, a preto výrobca hliníka hrozil, že ak mu štát neposkytne ceny energie, aké sú pre takýchto veľkých odberateľov bežné aj v iných krajinách, tak fabriku u nás zatvorí. Dilemu, či ohroziť tritisíc pracovných miest, alebo požadovať „reálnu“ cenu za dodávky elektriny, vláda vyriešila tak, ako sa dalo predpokladať – Slovenské elektrárne, v ktorých má štát podiel, podpísali s hliníkármi zmluvu na ďalších osem rokov. Či to v cene energií zaplatia všetci občania, alebo sa táto ťarcha rozloží inak, bude závisieť od nasledujúcich rokovaní.
Slovalco však nie je jediné, koho ohrozuje drahá elektrická energia na Slovensku. Problémy majú aj ostatné priemyselné spoločnosti. Len nedávno hrozil odchodom U.S. Steel. Po vyjednávaní napokon vláda pristúpila na kompromis, predsa len 13-tisíc pracovných miest, navyše na východe krajiny, by si nedovolil ohroziť asi nik.
Za to, že firmy na Slovensku platia zhruba o tretinu vyššie ceny za elektrinu, než je priemer v EÚ, môžu aj vysoké sieťové poplatky, ktoré tvoria asi polovicu koncovej ceny elektriny. Prostredníctvom nich platí zákazník podporu pre obnoviteľné zdroje energie, ale aj dotácie na výrobu elektriny z uhlia.
Na rozdiel napr. od Nemecka, kde sú firmy od týchto tzv. zelených prirážok na elektrinu oslobodené, u nás ich musia platiť. Takže sú znevýhodnené. Nepozdáva sa to ani Bruselu, ale kým sa táto otázka vyrieši na celoeurópskej úrovni, ubehne ešte veľa času. Lenže dovtedy treba nejako „fungovať“. Neštandardné podmienky si vyžadujú aj neštandardné riešenia ad hoc.
Myšlienka podporiť výrobu zelenej energie zo slnka a vetra je sama osebe chvályhodná. Lenže tak ako čokoľvek v živote (najmä keď sa to preženie) aj tento zámer prináša vedľajšie účinky: dotovaná energia z obnoviteľných zdrojov deformuje ceny na trhu. Výsledkom je paradox – v Nemecku, ale i u nás (pozri Malženice) sa zatvárajú moderné paroplynové elektrárne, lebo sú príliš drahé a zostávajú otvorené tie najšpinavšie – hnedouhoľné.
Nastaviť energetickú politiku v únii tak, aby bola maximálne ekologická a zároveň plynulá, navyše za prijateľnú cenu, bude veľká výzva pre politikov.