Učitelia v montérkach
Platy slovenských učiteľov hlboko zaostávajú za platmi ich kolegov zo susedných krajín. Slovinskí pedagógovia zarobia asi dvaapolkrát toľko čo naši, poľskí o polovicu viac, maďarskí a českí majú výplaty štedrejšie o tridsať až štyridsať percent.
Takéto nelichotivé prvenstvo Slovenska spomedzi krajín V4 v štatistike OECD nie je prekvapením, pretože platy sa na rozdiel od susedných štátov u nás dlho nezvyšovali.
Rakúski školskí odborári majú v týchto dňoch tiež plné ruky práce. V tridsiatom kole vyjednávania sa im podarilo dosiahnuť, aby nástupný plat učiteľa v regionálnom školstve stúpol na 2 420 eur!
Z uvedených údajov je jasné, ako si naša spoločnosť váži ľudí, ktorí sa venujú vzdelávaniu mladej generácie. Konsolidovať verejné financie na úkor zmrazovania platov učiteľov nemajú odvahu ani v štátoch, ktoré sú z pohľadu rozpočtových dier na tom horšie ako naša ekonomika. Dobre si totiž uvedomujú, že nízke mzdové ohodnotenie pedagógov zvyšuje opodstatnenosť sloganu jednej slovenskej finančnej skupiny: „Bohatých robí ľudí to, čo robia po práci.“ Učitelia sú u nás dlhodobo obeťami politikov, ktorí cez prizmu potrebných úsporných opatrení nedokážu siahnuť na rodinné prídavky bohatým, ale dokážu presvedčiť začínajúcich účiteľov, aby sa uspokojili s päťsto eurami hrubého na výplatných páskach.
Najbolestivejšie nízke ohodnotenie práce pociťujú mladí pedagógovia, ktorí si zakladajú rodiny a potrebujú riešiť vlastné bývanie. Splácať hypotéku z učiteľského príjmu znamená trvale výrazné uskromňovanie sa v rodinných výdavkoch, obracať každé euro dvakrát v ruke a vykladať v obchodných reťazcoch z nákupných košíkov tovary, ktoré pre nízke rodinné rozpočty musia oželieť.
Riešením je snaha prilepšiť si v inom doplnkovom zamestnaní či aspoň brigáde na úkor osobného voľna alebo lepšej prípravy na vyučovací proces. Preto nie je žiadnou výnimkou, že letné prázdniny, ktoré sú dlhšie ako dovolenka bežných pracujúcich, využívajú na zárobky na brigádach, vrátane tých, kde sa pracuje v montérkach či aspoň v pracovných plášťoch.
Ak by si tvorivý pracovník namiesto brigády chcel prilepšiť k svojmu príjmu napísaním knihy, učebnice alebo skrípt, čaká ho neuveriteľná štátna byrokracia. Vykonávanie autorskej činnosti, ak nejde o príspevky do periodík, podliehajú plateniu zdravotných odvodov, dani z príjmu a poplatku do Literárneho fondu. Honoráre sú pritom aj tak veľmi nízke a po zaplatení všetkých daní a odvodov ich možno označiť za almužnu.
Splnenie si všetkých povinností daňovníka pritom nie je také jednoduché. Potrebná je registrácia na daňovom úrade, v zdravotnej poisťovni a samostatné vykonanie ročného zúčtovania, ktoré nie každý učiteľ zvládne bez pomoci daňového poradcu alebo aspoň kolegov znalých veci. Pracovník, ktorý dosiahol popri zamestnaní aj autorské príjmy, totiž nemôže o ročné zúčtovanie dane požiadať svojho zamestnávateľa.
Zabudnutie niektorej povinností pritom môže byť pre autora pomerne drahé. Štát „odmeňuje“ nezaregistrovaných autorov pokutami za nesplnenie povinnosti, čím ich vlastne odrádza od toho, aby niečo písomné tvorili. Doplnkový zárobok z autorského príjmu vo výške napríklad sto eur brutto tak v konečnom dôsledku môže predstavovať finančnú stratu. Nehovoriac o administratívnej náročnosti celej agendy a tortúr po úradoch, ktoré na iniciatívneho tvorivého pedagogického pracovníka čakajú. Hovoriť v takýchto podmienkach o budovaní vzdelanostnej spoločnosti na Slovensku je prinajmenšom odvážne.
Vráťme sa však k porovnaniam. Posudzovať platy učiteľov s robotníkmi z montážnych dielní, ktorého sme často na Slovensku svedkami, si nikto v susedných štátoch nedovolí. Tým by najmä znevážil postavenie tých, od ktorých výsledkov práce závisí, či budeme iba trvale lacnou a z pohľadu pracovných podmienok a finančného ohodnotenia nenáročnou pracovnou silou, ktorá rezignovala na lepší život v spoločnej Európe.