V slepej uličke
Kde nič nie je, ani smrť neberie.
Zdá sa, že naši politici buď toto príslovie nepoznajú, alebo sa ho jednoducho snažia ignorovať. Inak by totiž nemohli prísť s nápadom, aby sa ľuďom v hmotnej núdzi začali z vyplácaných dávok zrážať pokuty udelené za spáchanie priestupku.
Ak berieme dávku v hmotnej núdzi ako „inštanciu poslednej pomoci“ určenú na prežitie, tak je logické, že z nej nemožno uberať alebo ju viazať na nejaký výkon. To, na čo stačí obyčajný sedliacky rozum, teraz potvrdila aj Generálna prokuratúra.
Samozrejme, nekompromisný prístup k tým najbiednejším prináša body u časti voličov a istý typ politikov s touto kartou rád narába. Len je nepochopiteľné, prečo takéto „kaníkovčiny“ zavádza práve ľavicová vláda.
Chudoba proti sebe stavia tých, čo sú na sociálnych stupienkoch najnižšie. Medzi nimi je ťažké očakávať nejakú solidaritu. Ak by nezamestnanosť u nás nebola 14-, ale 4-percentná a priemerná mzda povedzme o tisícku vyššia, tak by 60 eur iste nikomu neklalo oči. Lenže Slovensko je chudobná krajina…
Ľudia žijúci v hmotnej núdzi preto potrebujú reálnu šancu na lepší život, no tupé reštrikcie k nemu nijako neprispejú, naopak, situáciu ešte väčšmi vyhrocujú. Mnohí majú iste v živej pamäti udalosti z roku 2004, keď vtedajší minister práce Ľudovít Kaník znížil radikálne sociálne dávky a následne Rómovia „zobrali potraviny útokom“.
Ak budeme pokračovať v tejto politike, tak je viac než isté, že všetci nadobro uviazneme v slepej uličke. Druhá cesta je síce oveľa dlhšia, zložitejšia a navyše nikto presne nevie, kadiaľ vedie, no výhodou je, že už vieme aspoň to, kadiaľ rozhodne ísť nemáme.