Do roka a do dňa
Pred rokom, takmer presne na deň, vláda rozhodla, že vytvorí jednu zdravotnú poisťovňu.
Takýmto spôsobom chcela docieliť, aby peniaze, ktoré si ľudia povinne platia prostredníctvom zdravotných odvodov, išli v plnom rozsahu do zdravotnej starostlivosti a aby zdravotné poisťovne z verejných financií nevytvárali zisk.
Dlho sa špekulovalo, ako to urobí, keďže predchádzajúci pokus skončil na Ústavnom súde a akcionári oboch súkromných poisťovní neprejavili ochotu predať svoj podiel. Odvčera je to jasné – bude sa vyvlastňovať, a ako dodáva premiér Fico „stále je to omnoho lacnejšie“ ako iné varianty. S týmto názorom sa dá polemizovať, ale samotný zámer má svoje ratio.
V súčasnosti si totiž všetci musia povinne platiť zdravotné odvody a na „výber“ majú tri poisťovne, ktorých jedinou úlohou je tieto prostriedky prerozdeliť. Doterajšie skúsenosti sú také, že pacienti ani lekári príliš nepocítili výhody pluralitného systému v zdravotnom poistení, pretože poisťovne v podstate ponúkajú ten istý produkt a rôzne „benefity“ slúžia skôr ako kozmetický doplnok, takže o nejakej konkurencii nemôže by ani reči.
Na tom, že súčasný systém zdravotného poistenia nie je dobrý, sa zhodnú asi všetci. Otázka je, či sa vybrať cestou ešte väčšej plurality a vytvoriť priestor pre vznik ďalších poisťovní, alebo vytvoriť tzv. unitárny systém s jednou poisťovňou.
Zástancovia pluralitného modelu, ktorí tvrdia, že by sa medzi poisťovňami mala rozbehnúť skutočná súťaž, akoby zabúdali, že ešte v 90. rokoch sme ich tu mali oveľa viac, no konkurencia medzi nimi vôbec nefungovala. Vývoj sa uberal skôr opačným smerom. Poisťovne sa postupne spájali a väčšie skupovali menšie. Ešte pred piatimi rokmi ich na trhu pôsobilo šesť a napokon sa ich počet scvrkol na jednu veľkú štátnu poisťovňu a dvoch menších súkromných hráčov. To skôr naznačuje, že tento trh je príliš malý, aby na ňom mohlo fungovať viacero poisťovní.
Samozrejme, ani vytvorenie jednej poisťovne nie je garantom, že sa všetko zmení k lepšiemu, lebo pokiaľ sa v nej nebude s prostriedkami nakladať hospodárne, nedá sa očakávať ani zlepšenie zdravotníckych služieb. S prechodom na „unitár“ by preto malo dôjsť aj k reforme financovania zdravotníctva. Zavedenie tzv. DRG systému, ktorý dokáže objektívne a transparentne vyčísliť náklady za výkony, by určite prispelo k sprehľadneniu financovania v zdravotníctve. A ak by popri jednej štátnej poisťovni začal fungovať systém pripoistenia (a tu je priestor pre súkromníkov), tak by naše zdravotníctvo mohlo konečne vyzerať inak.
Nezodpovedaná zostáva len otázka, či by miesto vyplácania stámiliónov vlastníkom poisťovní nebol oveľa jednoduchší prechod z odvodového systému na daňový model, tak ako ho nedávno navrhli signatári Memoranda občanov SR. Ak platenie odvodov nie je dobrovoľné, tak je to v podstate forma zdravotnej dane. Z hľadiska občanov by sa vlastne nič nezmenilo, ale štát by ušetril stámilióny. Poisťovne by síce prišli o tento biznis, ale nahradili by si ho iným – pripoistením. V teórii hier sa tomu hovorieva stratégia dvojitého víťaza. Sme schopní takýto stav dosiahnuť?