Teta Anička
Ako päťročná som sa sama naučila čítať. Tato ma zapísal do Mestskej knižnice v Modre. Ihneď sa mi tam zapáčilo. Knihovníčkami vtedy boli pani Čepcová a pani Ružičková.
Tato sa s nimi zhováral, pili kávu a v miestnosti plnej kníh hralo rádio. Bola jar, okná otvorené dokorán, všetko voňalo. Ten deň si pamätám, akoby bol včera.
Teta Anička Čepcová bola odvtedy moja kamarátka a ja som začala do knižnice chodiť každučičký deň. Nemala som obľúbené knižky. Požičiavala som si ich do radu, jednu za druhou. Keď sa objavili nejaké nové, mala som protekciu, mohla som si ich požičať prvá.
„Veronka, veď včera si tu bola, už si to prečítala?“ čudovala sa teta Anička. „Áno,“ hanbila som sa, že som taká rýchla. Na druhý deň som sa dotiahla znovu.
Do knižnice chodieval na debatu akademický maliar Jozef Ilečko aj básnik Jozef Mihalkovič. Hocikedy tety pozvali nejakého spisovateľa na besedu, ani na jednej som nechýbala, iba z tej s naším tatom Vincom ma vyviedli za dvere, lebo som bola najodvážnejšia besedníčka a mala toľko otázok, že som ostatných nepustila k slovu.
Mala som rada Pinnocchia zo Zlatého kľúčika od Alexeja Tolstého, Sebastiána so psíkom Bela aj Smelého zajka. Neskôr mi teta Anička ponúkla knižky Jediná od Kláry Jarunkovej a Biela stužka v tvojich vlasoch od Jany Šrámkovej. Pubertu som celú preplakala. Čítala som Púšťou a pralesom, Janu Eyrovú, Búrlivé výšiny, Gostu Berlinga, Löwensköldov prsteň a napokon Večne spievajú lesy, ktorá mi nadobro učarila.
Možno som ešte nebola celkom dospelá, keď ma tety knihovníčky pustili do oddelenia pre dospelých. Čítala som zamilované romány aj detektívky, ohurujúc spolužiačky tým, čo všetko už môžem čítať. Zavše, keď som niektorú priviedla, že aj ona si chce prečítať Odviate vetrom, teta Anička sa jej spýtala: „Pipi Dlhú Pančuchu si už čítala?“ Keď kamarátka pokrútila hlavou, teta jej poradila: „Tak si najprv prečítaj tú a potom môžeš čítať zamilované romány. Poriadok musí byť!“
Skončila som školy, vydala sa do rodiny Jozefa Mihalkoviča, porodila deti a na mestskú knižnicu som na chvíľu zabudla. Aké bolo moje prekvapenie, keď sa moji svokrovci presťahovali do domu v spoločnom dvore s tetou Čepcovou! Celé detstvo som sedávala pri nej v knižnici a snívala o tom, ako v nej neskôr budem pracovať, ako sa budeme rozprávať my dve a piť spolu kávu…
Zamestnala som sa v pezinskej knižnici. Hocikedy sme sa s tetou Aničkou stretli na dvore a zhovárali sa ako dve knihovníčky. Už bola staručká, neposlúchali ju nohy. Zavše sme debatovali v trojici so svokrom aj o knižkách, inokedy o kvetoch či o počasí. Tato i s pánom Ilečkom vtedy už museli mať otvorené nebeské okná, aby nás počuli.
Tento rok v marci, v mesiaci kníh, odišla od nás do nebíčka aj teta Anička. V mestskej knižnici pracovala až do svojho odchodu do dôchodku a ešte jeden rok. Ako hovorila, nadsluhovala. Taká teta by sa aj dnes zišla modranskej knižnici. Chýba nám.