Práce a dni
Silu, pôsobivosť a čaro slovenských ľudových umeleckých alebo remeselných produktov človek najčastejšie lepšie ohodnotí, ak sa trochu pohybuje po svete.
Už ak sa sústredí na ich nepatrnú časť v podobe obyčajných a nie veľmi nákladných suvenírov. Istotne pritom ide o nie pre každého príliš dôležitý svet, z ktorého sa však postupne akosi vytráca miestne čaro.
Najčastejšie sa stretne s veľmi podobnými produktmi, ktoré pochádzajú z Hongkongu alebo Taiwanu. Dnes už majú dokonca akýsi univerzálny či globálny charakter. Teda na jednom a tom istom predmete dokážu znázorniť napríklad slávne historické monumenty takmer zo všetkých kontinentov naraz.
Iste sú aj tieto predmety nesmierne dôležité. Keby ich nebolo, nemalo by sa čo povaľovať na poličkách, vo vitrínkach či v dlhodobo neotváraných zásuvkách. Svet i príbytky jeho obyvateľov by na celom svete zívali načisto depresívnou prázdnotou. Ľudia by istotne sedeli doma celkom mlčky, zízali by na otupné holé poličky, steny a vôbec by si už nemali čo povedať. Nielen manželstvá, no aj celé rodiny by sa hneď rozpadli.
Ale iba vďaka týmto drobným spomienkovým predmetom si človek po otvorení takej zásuvky presne pripomenie danú chvíľu i prostredie. Vidí spätne svoju cestovateľskú situáciu úplne jasne: Aha, veď vtedy a vtedy sme boli tam a tam! A hneď si položí zásadnú otázku, ktorá sa k nej prirodzene viaže: „Ach, my nešťastníci! Prečo sme si vtedy radšej nekúpili šálku dobrej kávy alebo nejaký sladučký koláčik?“
K tomu možno hneď dodať, že okrem kávy jestvujú veru na svete i onakvejšie príťažlivé nápoje, že okrem sladkých koláčikov v ňom možno nájsť aj iné gurmánske pasce. Nuž, veľký svet býva najčastejšie reprezentovaný celkom drobnými vecami, tak ako život v podstate kratučkými okamihmi, ktoré až dodatočne z neho tvoria aký-taký celok. Ľudové produkty sú úplne iné. Dýcha z nich prítomnosť tvorcu, čaro tradícií. Aj keď sa postoj voči tradíciám drasticky mení. A na celom svete naraz! Rodinná priateľka sa mi na Sicílii minulý týždeň sťažovala:
„Rastú tu tisícky olivovníkov. Ale nik nechce olivy zbierať! Príčinou sú matky, ktoré hovoria svojim deťom: Ak sa nebudeš dobre učiť, budeš po celý život zbierať olivy! A tak si mladšie generácie myslia, že ten, kto zbiera olivy, je jednoducho sprostý a zbierať ich už nechcú!“
Ekonomické dôsledky cíti celá spoločnosť. Preto hľadím s takým nostalgickým ostychom na naše ľudové umelecké remeslá. Skvostami nie sú iba ich produkty, ale aj učenliví tvorcovia. Ak ich zabudneme, stratíme veľa. Lebo nie každý má toľko rozvahy, aby čelil nechuti k učeniu potomkov ako jeden môj známy.
Jeho syn nedosahoval pred maturitou najlepšie výsledky, no na rozdiel od zvyšku rodiny otec naň vôbec netlačil. Naopak, zakaždým ho stroho pochválil: „Je to v poriadku! Štát potrebuje aj sprostých ľudí!“ Chlapec potom zmaturoval na samé jednotky. Napriek tomu som túto zázračnú slovenskú pedagogickú technológiu v konkurenčnom zahraničí nikdy neprezradil. Čo ak?