A čo tunelári?
"Prídavok na dieťa je štátna sociálna dávka, ktorou štát prispieva oprávnenej osobe na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa.“
Toľko definícia ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. Táto definícia bude možno čoskoro nahradená inou, novou. Bude aj lepšia?
Prídavok na dieťa by sa po novom už sotva mohol definovať ako dávka na výchovu dieťaťa, ak by detské prídavky mohli byť rodičom aj celkom odobraté za to, že ich dieťa je nevychované. Napríklad by sa v škole bilo alebo by malo problém s dochádzkou. Nuž áno, v útrobách každej vlády vznikajú nápady na rôzne „vylepšenia“ systému. Nápad z prostredia spomínaného ministerstva podmieňovať prídavky na deti ich slušným správaním je z rovnakého súdka – a možno dokonca aj z rovnakej hlavy – ako ten, podľa ktorého by boli príspevky ľuďom v hmotnej núdzi podmienené ich účasťou na nútených prácach (pardon, účasťou na verejnoprospešných prácach…).
Iste, všetko je možné, aj takýto systém. Len nech ho potom nikto nenazýva sociálnym či solidárnym. Na systém, v ktorom si chudobní a vylúčení musia pomoc najprv nejako „zaslúžiť“, totiž existujú iné, priliehavejšie pomenovania. Sotva by boli lichotivé pre vládu, ktorá sa navonok hlási k celkom opačným ideálom a myšlienkam. Nepochybne by sa u nás našlo dosť ľudí, ktorí by takejto dokonanej premene spoločenskej solidarity na obchod „niečo za niečo“ tlieskali.
Na jednom konci takého zástupu by tlieskali všetci tí, čo si v očarení istými ekonomickými poučkami mýlia boj proti chudobe s bojom proti chudobným. Na druhom konci by sa radovali tí, ktorí by v ňom videli vytúžený bič alebo aspoň bičík, „na Cigánov“ – pretože podľa nich by, samozrejme, išlo predovšetkým o Rómov, aj keby to nahlas nikto takto nepovedal.
Je zaujímavé, že u nás ešte nikto vážne nenavrhol, aby o detské prídavky prišli napríklad rodiny tunelárov, korupčníkov, privatizačných a daňových podvodníkov. Aby ich deti mali zamedzený prístup k štipendiám na štátnych školách, aby firmy ich rodinných príslušníkov mali zakázané štátne granty, pôžičky, programy. Aby náš systém rovnako narábal s rodinami dílerov heroínu, mafiánov, výpalníkov. Viete, koľko by sa takto z verejných financií ušetrilo? Že by to nešlo, pretože predsa nemožno trestať deti za hriechy rodičov? Jáj, aha!
Áno. Takzvané problémové deti existujú, často pochádzajú z vylúčených komunít a často je ťažké, ak nie nemožné, rozumne sa dohovoriť s ich rodičmi. Kedy si však už naši politici a štátni úradníci konečne uvedomia, že tu neexistujú ľahké a lacné riešenia? Nápad, podľa ktorého by sa „udavačmi“ takýchto detí, respektíve ich rodičov, mali stať učitelia, je potom už len príslovečnou čerešničkou na torte. Naše školstvo ani situácia učiteliek a učiteľov by sa nezlepšili ani o máčny mak. Zato na sociálke by si mnohí vydýchli: tú azda najnepopulárnejšiu časť ich roboty by za nich vykonal niekto iný.