Podoby a rozdiely
Slovinec Janez Janša, Čech Petr Nečas, Rumun Adrian Nastase, Španiel Mariano Rajoy, Talian Silvio Berlusconi... Čo majú spoločné okrem toho, že sú politici?
Jeden je liberálny pravičiar, druhý ľudovec, ďalší sociálny demokrat, iný zasa ťažko definovateľný populista. Sú to politici zo „starých“, zavedených európskych demokracií, rovnako ako predstavitelia vlád krajín bývalého východného bloku. Všetkých ich spájajú škandály rovnakého typu. Ich politické strany, vlády, nezriedka oni sami majú ruky v korupcii, čiernych fondoch, v daňových únikoch a v zneužívaní verejných funkcií na osobné obohacovanie.
Jednou vetou, západniar či východniar, pravičiar či ľavičiar, keď príde na peniaze, politikov svrbia prsty všade rovnako.
Ak by sme k nim priradili aj prípady, akým je Luxemburčan Jean-Claude Juncker, ktorý opúšťa kreslo pre škandálne praktiky tamojšej tajnej služby, potom sa nám otvára neveľmi lichotivý obraz. Prax dvoch politík, z ktorých jedna je určená verejnosti a tá druhá vnútornému okruhu vyvolených, sa v Európe rozšírila ako kvapôčková nákaza. Politika pre verejnosť, to sú buď heslá o potrebných úsporných opatreniach a ekonomických reformách, alebo reči o ľudovej a sociálnej politike. Podľa toho, či je dotyčný pravičiarom, alebo sa hlási k ľavici.
Politika pre vyvolených, to sú kšefty straníckych funkcionárov a poskokov, pri ktorých krvácajú verejné fondy pri zákazkách alebo tečú čierne fondy pri korupcii. Úplatky od zahraničných zbrojoviek pri získavaní kontraktov ako v Slovinsku, korupčné financovanie politických strán ako v Rumunsku, daňové úniky zo súkromného biznisu politikov ako v Taliansku, tajné stranícke účty ako v Španielsku. Prečo by sa, krytí takouto politikou, nemali potom utŕhať z reťazí hoci aj tajní agenti, ktorí si chcú tiež popri službe čosi „privyrobiť“?
Dokonalá prevencia neexistuje. Najvyšším arbitrom toho, kto má byť povolaný dočasne rozhodovať v mene celej krajiny, je v demokracii verejnosť. Stačí však hŕba peňazí, a časť ľudí sa môže zmeniť z poučených voličov na ohlúpnutých fanúšikov (napríklad Berlusconiho). Alebo stačí, aby médiá svoj pocit dôležitosti spájali s jedinou farbou politického spektra tak dlho, až sa zo strážnych psov demokracie stanú dobermanmi zastrašujúcimi každú alternatívu (napríklad k českej pravici). Prevencia zlyháva, verejnosť je manipulovaná – zlodeji v politike majú dvere otvorené.
Demokracia však napriek tomu zlyhávať nemusí, ak v krajine funguje justícia. Západ či Východ, pravica či ľavica – Slovensko sa od väčšiny Európy líši práve v tom. Netreba sa snažiť porovnávať, či sú naši politici horší ako ostatní v Európe. Do veľkej miery by to bola iba dojmológia. Porovnávať sa však dá, a to dosť exaktne, ako pri očiste politiky od zlodejov a podvodníkov funguje justícia inde a ako u nás. Na túto otázku hádam ani netreba odpovedať.