Osirelé hniezdo
Keď opadne lístie, poteším sa, ak pod pazuchou holých konárov nájdem vtáčie hniezdo. Boli tu, spievali, otec, mama aj mladé, v našej záhrade! Hniezdo je niečo, vraj nás vracia do detstva, do jedného z detstiev, vraví francúzsky literárny kritik Gaston Bachelard.
Strihala som divý vinič pnúci sa po stene nášho domu. Treba ho regulovať a zastrihovať, inak ide hlava-nehlava, privlastňuje si všetko – „co nikoliv, to také“.
Listujúc v stromoch, kríkoch a vôbec, stojac na rebríku a zastrihujúc pavinič, objavíte celé stodoly svetov. Chrobáky, pavučinu, v ktorej sa hojdá mŕtva mucha, zaženiete sa na osu, najmä však balansujete na rebríku, mávate nožnicami a dávate najavo flóre aj faune, kto je tu pán. Pravdupovediac, radšej sa pridávam k poddaným.
Rozhrnula som lístie, chmatla konáre za pačesy a chystala sa cvaknúť. Pod konármi si uvili hniezdo drozdy. Pozerala som sa do očí vtákovi sediacemu na vajíčkach. Balansom na rebríku som vyvažovala chvíľu. Drozdica sa ani nehla, len sme sa na seba pozerali.
Keď nájdem hniezdo, cítim nehu. Chúlostivá situácia. Hniezdo je dom, svetíček v lístí, láska, vtáča sa chveje, ale neodletí, zohrieva vlastným telom a perím vajíčka.
Zliezla som z rebríka, nechala húštinu na pokoji. Nad spálňovým oknom máme hniezdo, vtáčí dom. Drozd maľuje vajíčka na modro. Aké sú malé! Božemôj, nasledujúce dni sa pohybujem po priedomí tichšie. Potom sa vyliahnu drozdy. Holíčatá v hniezde z chvojky pierok, suchej trávy a slín. Živé, obývané hniezdo, boží dar! Náš strom je útočišťom pre vtáka.
Americký filozof a spisovateľ Henry David Thoreau píše o žlne, ktorá považuje celý strom za svoj dom: „Keď sa takto po dlhej neprítomnosti susedná rodina vracia do prázdneho domu, počúvam radostné hlasy, smiech detí, vidím kuchynský dym. Dvere sú pootvárané dokorán. Deti pobehujú po chodbe a pokrikujú. Aj žlna sa tak vrhá do bludiska konárov, robí si v ňom okienko, vyjde z neho, zaklikoce, odletí inde, vetrá si dom. Hlas sa jej rozlieha zhora, zdola, chystá si príbytok… a privlastňuje si ho.“ Keď „môj“ drozd nie je doma, stále je „môj“. Počujem ho v záhrade. Všetky drozdie hlasy sú odrazu on, sú „moje“.
Zrazu hniezdo osirelo, „moje“ holíčatá zjedla užovka stromová. Drozdica plače na vistérii. Snažím sa sprírodniť všetko, čo sa stalo, ale hnevám sa.
Hniezdo je obraz pokoja, odpočinku, je to dom. Opustené hniezdo sa stáva vecou. Vyliezam na rebrík, beriem ho do rúk a v izbe ukazujem dcére. Aha, tu býval drozd.
Aký krásny predmet pre nás ľudí, čo uspokojujeme iba prvotné záujmy!