Vedľajšie efekty
Znamená udelenie ročného azylu Edwardovi Snowdenovi v Rusku nejaký náhly príklon Moskvy k uznaniu práva verejnosti na informácie? Sotva. Rovnako ako odveta Washingtonu, zrušenie chystaného summitu Obama – Putin, má len sotvačo spoločné so stavom ľudských práv v Rusku.
Ruskí predstavitelia sa bránia, že samotná Snowdenova aféra nie je ich dielom. Navyše zahraničnopolitický poradca Kremľa Jurij Ušakov ešte v stredu Američanom pripomenul, že si v podstate môžu sami aj za to, že Snowden predbežne zostáva v Rusku. „Američania sa celé roky vyhýbajú podpisu dohody o vzájomnom vydávaní osôb. A bez výnimiek reagujú negatívne na naše žiadosti o vydanie ľudí, ktorí spáchali zločiny na území Ruska, pričom sa odvolávajú práve na neexistenciu takej dohody.“
Američania vrátane prezidenta Baracka Obamu zasa vyjadrujú popri sklamaní z toho, ako sa aj vďaka Moskve pre nich vyvíja kauza Snowden, kritiku Kremľa za najnovšie zákony namierené proti LGBT komunite v Rusku. Summit by navyše nemal praktický význam v situácii, keď práve pre postoje Rusov stojí riešenie mnohých vzájomných sporných otázok na mŕtvom bode, pripomínajú. Obe strany v podstate hovoria pravdu. Lenže ani jedna z nich nehovorí úprimne.
Ústredným bodom globálnej politiky Vladimíra Putina je zvyšovať prestíž niekdajšej superveľmoci. Alebo aspoň v žiadnom prípade nedopustiť jej stratu tam, kde ju ešte má. Podstata takej prestíže má, pravdaže, máločo spoločné s nejakými sympatiami svetovej verejnosti. Nejde o imidž, ale o silu. Hoci keď sa naskytne možnosť spojiť oboje dohromady (akokoľvek neúprimne), je to, samozrejme, príležitosť, aká sa neodmieta. Ako teraz v prípade Snowdena, ktorý má za sebou určite väčšie sympatie svetovej verejnosti ako jeho niekdajší zamestnávatelia z amerických tajných služieb.
V skutočnosti sú však vzťahy medzi Spojenými štátmi a Ruskom momentálne na mŕtvom bode predovšetkým kvôli Sýrii. Tam od začiatku občianskej vojny stojí Washington na strane opozície a Moskva na strane prezidenta a jeho vlády. Ak vyhrá jedna strana, Spojené štáty získajú (alebo sa o to snažia) pre seba dôležitú krajinu Blízkeho východu. Ak druhá, Moskva svoju tradičnú baštu na Blízkom východe nestratí (alebo sa o to bude môcť ďalej snažiť).
To je dôležitý bod, pre ktorý sa, okrem iného, nedarí pohnúť z miesta v otázkach jadrového odzbrojovania či strategických rakiet. To je bod, pre ktorý sa, okrem iného, nedarí Obamovej druhej vláde sľubovaný „reštart“ vzťahov s Ruskom a pre ktorý sa Rusi sťažujú, že Washington s nimi nechce hovoriť ako so seberovnými.
Samozrejme, takýto mierne cynický pohľad na svetovú politiku by nebol celkom korektný. Otázky ľudských práv, slobôd a pokroku majú v politikách veľmocí a v ich vzájomnom pretláčaní tiež svoje miesto. Žiaľ, príliš často len ako možný vedľajší efekt.